Vždy som chcel cestovať. Od nepamäti, teda od detstva. Lietadlom, vlakom, autobusom, autom. Nebolo dôležité ako, ale hlavne ďaleko. A často. Najlepšie neprestajne. Až kým som nepochopil to, čo mnohí vedeli už dávno. Že netreba chodiť až tak ďaleko. Cestovať sa dá aj blízko. Pre mňa je takým cestovaním do blízkeho ďaôeka stúpanie od severnej diaľnice smerom k horám. Je to cestovanie v čase, akoby do úplne iného sveta. Dokonca aj v poveternostnom nečase. Stúpaním sa prepadávam do krajiny nekrajiny, ako Alica do svojej krajiny zázrakov. Dnes mi neprekáža, keď v dovolenkovom čase neprekročím hranica Slovenska. Som však akýsi nesvoj, kým sa nepozdravím z majestátom milovaných hôr.