Nechystám sa modifikovať stránky najneopakovateľnejšej a najúžasnejšej knihy sveta. Pohľad na vzťahy a ich prežívanie v živote mnohých dnešných ľudí, ma však priviedol aj k tejto úvahe. Dnes je to neraz žiaľ tak, že muž na ženy a žena na mužov, pozerajú iba ako na zaujímavý obal, ktorým sa treba trochu potešiť. Na chvíľu. Niekedy dlhšiu, inokedy kratšiu. Len nech je to rýchlo a veľa ma to nestojí. Ešte tak peňazí áno, ale žiadne osobné zaangažovanie. Maximálne tak minimálne. Potom životy ľudí nie sú rozprávkou, ale neustálou drámou a neraz tragédiou. A pritom sme boli stvorení na prežívanie rozprávky a všetci po nej túžime. Lebo, čo ak to bolo naozaj nejako takto.
Čo sa mohlo udiať od momentu, čo Boh vybral Adamovi rebro, do momentu, kedy z neho bola stvorená žena? A ako sa ona „stala“? Čo ak to bolo takto. Adam je v tvrdom spánku, ktorý naň dopustil Boh. Nijaký iný tvor, ktorý by rozmýšľal ešte nie je stvorený. Boh mu vyberie rebro. Drží ho v ruke. Šibalsky sa naň zadíva. Lebo je šibal. Veľký šibal. Drží ho v ruke, pozerá naň, premýšľa. Všade navôkol je piesok. Už to tušíte? Jasné. Začne to rebro používať ako pero a píše ním do piesku. Vlastne tu som trochu na pochybách. Možno nepíše. Možno kreslí. A nakreslí rozprávku. Najprv iba hlavnú rozprávkovú bytosť, okolo ktorej sa odvíja každá rozprávkova niť. Jednoducho nakreslí ženu. Najkrajšiu ženu na svete. Vezme ju do rúk. Pomaly. Veľmi pomaličky. Nežne. Lebo je krehká. A urobí jej to, čo Adamovi. Vdýchne jej život. Vloží do nej kúsok Adama. Aby mali čosi spoločné, čo Adamovi bude už vždy chýbať. Čo bude nachádzať iba u Evy. A Eva bude spokojná iba vtedy, keď jej krásu bude vytvárať muž. Veď to jeho rebrom bola napísaná, nakreslená. Žena je krehkejšia ako muž práve preto, že bola vytvorená z jemného piesku, z toho najjemnejšieho. Muž z hliny. A hlina keď sa modeluje, používa sa sila. Sú to tvrdé sochárske zásahy. Opracovávania. Maliar musí byť jemný. Len tak zľahka sa dotýkať plátna. Štetcom šteklí plátno a to sa od šteklenia zafarbuje.
Máme rozprávkovú bytosť, Evu. Už nič, čo Eva vykoná, nebude môcť byť nerozprávkové. Ide o rozprávkovosť nie v jej nereálnosti. Ide o rozprávkovosť v jej pravdivosti. Hlbokej pravdivosti.
Rozprávka nášho života, bola napísaná už tam v raji. Bohom, ktorý používal kúsok človeka, aby ju napísal. Napísaná do piesku. Jediná a prvá. A je to boží vietor, ktorý ten piesok vždy nejako ináč poukladá, poprehadzuje tie zrniečka. Poukladá ich do drámy, do detektívky, inokedy zasa do krátkych poviedok. Potom zasa nafučí celý román. Niekedy zas slnko svojimi horúcimi lúčmi zazrní ľúbostnú básničku. Keď sa vietor utíši, Boh to pekne poukladá do rozprávky. A bude koniec. A všetci budú žiť šťastne, lebo nepomreli. Lebo pred tým všetkým už dobro nadobro porazilo zlo.
Takto nejako by sme mohli prežívať svoj život. Vzájomný život. Život našich vzťahov. Niečo sa síce po napísaní rozprávky v raji pokazilo, ale mali by sme hľadať spôsob, ako to môžeme vzájomne napraviť, lebo sa to dá. Stačí iba správny pohľad na druhého človeka. Na to, čo je v ňom ukryté. Lebo v každom je ukrytá krása.
