Rozoberali sme aktuálnu ponuku na trhu. Spomínali sme všeobecne uznávanú klasiku, i nami preferovanú skupinu autorov. Spomínal som svoju aktuálnu hľadačskú situáciu. Snažím sa objaviť nejakého nového autora, ktorý by ma zaujal. Tých obľúbených už mám prečítaných. A tak hľadám. Prehŕňam sa knihami. Snažím sa zachytiť pohľad knihy, ktorý na mňa upiera s vyzývavým pohľadom túžiacim po tom, aby bola čítaná. Dávam pozor, aby som zachytil šepot napísaných slov pozívajúcich do dobrodružstva čítania. Namáhavá činnosť.
„Ja čítam v poslednej dobe dosť veľa“, hovoril som len tak akoby na okraj. No nakoniec práve táto veta zvrtla celú konverzáciu. Celé to uvažovanie, lebo konverzácia potom už nebola príliš dlhá. Prešla do oddelených úvah.
„Ja nečítam v poslednej dobe skoro vôbec“, skonštatoval kolega. To ma prekvapilo. On vždy niečo čítal. Bol mi čitateľským vzorom. A teraz už nečíta. Skoro vôbec nič. To si ako predstavuje. Akože aj ja mám prestať čítať alebo čo? Teraz? Keď som sa čitateľsky rozbehol? To sa mi nepozdáva.
„Nemám čas.“ Dodal ešte. Ako to, že nemá čas? Šokoval ma. Nemá čas na čítanie? Ohromujúce. Nečakané. Uvažovania hodné. Mal by nad sebou pouvažovať. Isto iba márni podaromnici čas. Ach jaj.
„Trávim veľa času s ľuďmi a tak mi neostáva čas na čítanie“. Zamrzol som. Zmrazila ma táto veta. A tak hovoril ďalej, lebo ja som sa snažil nájsť ohrievač myšlienok, aby som ich trochu rozmrazil. Nepomáhal ani glg ešte trochu teplej kávy. Kapučína. A ďalší. Nepomohol ani ten tretí. Tu som pochopil, že tekutiny sú dobré možno pri fyzickom šoku, ale pri tom myšlienkovom nezaberajú. U mňa nezabrali. Teraz teda vôbec nie.
„Snažím sa ich počúvať, sledovať ...jednoducho byť s nimi“, vysvetľoval mi svoj postoj. Jasné, potom mu už veľa času na čítanie kníh neostáva. „Knihy niekedy v porovnaní so skutočnými ľudskými príbehmi vyznievajú tak zvláštne“, pokračoval. Možno ešte čosi dodal, ale ja som ho už viac nepočúval. Vlastne počúval. Ale nevnímal.
Potom sa dostavil ten na začiatku spomínaný pocit čudnej vlastnej smiešnosti.
A objavili otázky. Vynorili sa tak nebadane. Nečakane. Nepozorovane. No logicky. Čo to vlastne robím? Nehrám sa iba? Nehazardujem z časom? Kam to čítanie vlastne vedie? Vedie niekam? Má viesť niekam? Kam? Nie je to iba (niekedy viac, inokedy menej) neosobné prežívanie cudzích príbehov, zážitkov, postrehov? Nevedie čítanie kníh práve k tomu, aby sme ich jedného dňa prestali čítať?
A možno je to iba tréning. Návod na vnímavejšie prežívanie života. Návod na čitateľskú zaangažovanosť v prežívaní príbehov ľudí okolo nás. Objavovanie výpovedí medzi riadkami kníh má nás urobiť citlivejšími na čítanie vzťahov medzi ľuďmi. Aby sme dokázali vnímať nevypovedané. Lebo to často v sebe ukrýva to najdôležitejšie.
Keď sme odchádzali, kúpil som si knihu. S nádejou, že sa svet pre mňa jedného dňa otvorený ako jedna veľká kniha, v ktorej budem vedieť správne čítať.
