Sobota 26.11. Biely rozruch v dopravných prostriedkoch
Ráno ako každé iné, vstávam pred siedmou, obliekam plavky a idem sa hodiť do mora. Keďže je odliv, tak more predo mnou ušlo takmer o 50 m tak, že až k bójkam možno ísť s vodou po pás. Rybári vyťahujú prvé siete: osem člená rodina na jeden záťah asi tak 5-10 rybiek a občas nejaký krab, ....no namakajú sa. Poobede sa rozhodneme pre výlet do blízkeho väčšieho mesta Phan Thiet. Otázkou dňa bolo, ako sa tam dostať. Môj návrh ísť miestnym autobusom plným domácich, čo povezú ryžu a sliepky, sa totiž neujal ako priam najlepší a tak vznikli dve skupinky: „taxikári“ a „autobusáci“. A ako sme sa tak dohadovali, zastavil pri nás práve miestny spoj a my hneď v ňom; perfektná konduktorka nás všetkých usadila do malinkého autobusu, do ktorého sa doslova „zmestí“ 20 až 60 ľudí
, mne sa ujde výsostné miesto, vlastne „flek“, hneď vedľa usmiateho vodiča a už sa fičí
. Zážitok – no ohromný. Rovno pod veľkým nápisom „No smoking“, vypaľuje miestny postarší občan jednu za druhou .
Na ôsmej zastávke pristupuje revízor, všetko skontroluje a presne pred tržnicou a COOP marketom nám vysvetľuje, kde je zastávka naspäť a o koľkej ide posledný spoj. Najskôr market, dali sme si naň asi hodinu a pol, ale už po polhodinke prví vyčkávali pred vchodom. Podobné to bolo aj v miestnej tržnici,
kde sme okoštovali nejaké špízy, a už sme aj mazali naspäť.
Čo bolo ohromné, bolo, že tričká veľkosti S, M sa výborne hodili ako darček pre štvorročné vnúčatá. No takže za hodinku a pol cesta späť, ale čo to, autobusy prepchaté, ani revízor so šoférom nepomáhajú svojimi telesnými dispozíciami, aby sa tam uvoľnilo miesto pre nás ôsmich. Tak ako naspäť? „Taxi“ – a pri nás zastavuje šesťsedadlový hyundai, šofér sa pozrie na nás , prepočíta si nás, primeria sedadlá a už nastupujeme. 9 kusov nebolo nijakým problémom, lebo sme vymysleli presný zasadací poriadok. Večera blízko nášho rezortu, veľmi chutná, vlastne ako zatiaľ všetky. Boli sme sa pozrieť aj v kuchyni – u niektorých našich ľudí by to okamžite vyvolalo, mierne a jemne povedané, nechutenstvo, no nie u nás: niekoľko ohnísk priamo na zemi, varí doslovne celá rodina občas aj s mačkami a psami, ale stále sa umýva, varí čerstvo...
Teraz mi však napadá, že som pozabúdal na niekoľko zážitkov , takže aspoň ich malý prehľad. VIETNAM je podľa mňa krajina motoriek a úsmevu.... aj keď ten úsmev je azda trošku menej častý ako v Thajsku, zato neuveriteľne prirodzený.
A teraz konkrétne, prichádza taxikár, zaľúbene sa zahľadí na moju ženu, obzerá si ju, obzerá, naraz dvíha jeden prst, ukazuje na seba, potom zdvihne prsty štyri a ukazuje opäť na Janu. Je to jasné, pomer veľkostí 1:4, z čoho má úprimnú radosť; ďalej, servírka prináša na stôl osem pív, jedno zabudne otvoriť a keď ju na to upozorníme, tak sa začne smiať a ako vtip týždňa to rozpráva celému personálu. Prichádzame na zastávku autobusu, Jaro si prekríži ruky na hrudi, hneď vedľa neho sa stavia postavou polovičný Vietnamec, zaujme rovnaký postoj a naznačuje všetkým naokolo „pozerajte som taký dobrý ako ten veľký beloch“ a keď to zaregistrujeme, rozprestrie na tvári širokánsky úsmev a očká mu šibalsky zahrajú. Ideme plným autobusom. Stano je privysoký na miestny spoj, najlepšie mu bude stáť pod vetrákom, takým , že sa mu tam ledva vojde hlava a, pravdaže, celý autobus domácich sa obrovsky zabáva. Keď sa Jana chytí držadla pri maličkej chudučkej bezzubej babke, ona ju suveréne chytá za ruku a skúša, z akého je materiálu, pri čom naširoko roztvára ústa a ako sa usmieva, ukazuje dva zuby. Po skúsenostiach, že sa môžeme voziť aj v jednom taxíku, tak ten jeden aj zastavujeme a začíname nastupovať, taxikár neveriaco krúti hlavou, ale keď zatvorí za posledným, prejde 30 m, zastaví pri kolegoch a šťastný im vysvetľuje, čo všetko sa mu podarilo vopchať do jeho auta. Samotnou kapitolou sú motorky a to, čo na nich možno prepravovať. Blázinec v Saigone som už priblížil a podľa všetkého ešte o ňom budem písať, ale na miestnych komunikáciách je tiež čo vidieť. To, že na mopede sa vezú komplet troj - štvorčlenné rodiny, to je bežné. Preprava rôznych nadrozmerných tovarov rozličných druhov a množstiev je tiež bežná. Malé rekordy tvorí 14 škatúľ, štyri fľaše na vodu, šesťmetrový rebrík, našťastie po dĺžke, asi štvormetrové vodovodné rúry vezené ako komín v ruksaku na chrbte, no zaručene číslom jeden bolo, keď sme išli popri ceste a spredu sa ozvalo „pozor!!!“.... dvere( každý sa zasekol a ozaj oproti nám, , motorkár a na chrbte vchodové dvere na šírku, ledva sme stačili uskočiť), ale ešte väčší šok sme zažili, keď sme zbadali spôsob uchytenia. Na zadnom sedadle visel totiž cez tie dvere spolujazdec a vytváral záchytný pás tak, že držal šoféra za košeľu. Škoda, že sme to nestihli natočiť, na Youtube by to asi bola hitovka.
