Starší si túto "osvedčenú múdrosť" spred štvrťstoročia určite ešte pamätajú, mladším ju nezaškodí pripomenúť. Možno ju raz budú potrebovať. Prečo? Máme predsa demokraciu, každý má právo na vlastný názor, máme slobodu prejavu.
Áno, samozrejme. Samozrejme?
Demokracia v takej podobe, ako ju poznáme, je nestabilný systém. Môže fungovať roky, desiatky rokov, možno niekde aj dlhšie, ale obávam sa, že trvale fungovať nemôže. Demokracia totiž vychádza z predpokladu, že občan, teda volič, je vzdelaný a zodpovedný. Tento teoretický predpoklad však v praxi neplatí. Poobzerajme sa okolo seba - a nehovorím len o Slovensku: koho volí väčšina voličov? Zodpovedných a vzdelaných ľudí, ktorí poznajú problémy spoločnosti a hľadajú riešenia, alebo tých, čo najviac nasľubujú, bez ohľadu na to, či sú tie sľuby vôbec reálne splniteľné? Odpoveď je jasná. Kto chce byť zvolený, musí voličom povedať to, čo chcú počuť. A ak chce byť zvolený aj nabudúce, musí sa aspoň do istej miery aj správať podľa ich očakávaní. A keďže dnešný človek sa chce mať dobre tu a teraz a o budúcnosť sa veľmi nezaujíma, slová a skutky politikov majú logicky ďaleko od skutočných potrieb spoločnosti ako celku. Môže takýto systém fungovať trvale? Nemôže. Štáty sa neúnosne zadlžujú, požičané peniaze však nejdú na rozvoj, ale na spotrebu. Veritelia samozrejme očakávajú svoje úroky. Čím vyšší dlh, tým viac platíme na úrokoch a tým menej zostáva na všetko ostatné. A tak si opäť požičiavame a opäť to prejeme (slovo "rozflákame" by asi bolo výstižnejšie). Ide to, kým ekonomický rast prevyšuje rast úrokov. Dovtedy sme aspoň schopní ich splácať, hoci na úkor oblastí, ktoré by tie peniaze sutočne potrebovali (školstvo, veda). Ale potom príde kríza. Peňazí je málo a ľudia sú nespokojní. Kto chce vládnuť, musí sa držať hesla "Divida et impera" (Rozdeľuj a panuj). Ale z čoho rozdeľovať, keď peňazí niet?
My v Strednej Európe s tým ešte nemáme skúsenosti, ale vo svete už vedia, že po jednej kríze príde ďalšia, potom ďalšia... a ekonómovia vedia, že každá ďalšia kríza je drahšia ako tá predchádzajúca, každá ďalšia vyvoláva väčšie a väčšie zadlžovanie... a ľudia sa stále chcú mať dobre. Koho budú voliť? Toho, kto naplní ich očakávania, alebo toho, kto povie "Urobili sme dlhy, teraz ich poďme splácať"?
Je to začarovaný kruh, z ktorého sú len tri možné východiská:
vzdelaní a zodpovední občania - to by sme však museli peniaze dávať na školstvo, nie na platenie stále vyšších úrokov...
diktatúra, totalita - vždy sa nájde niekto, kto nemá problém sľúbiť nesplniteľné, aby sa dostal k moci... a kto má problém sa tej moci vzdať. Čím väčšia nespokojnosť obyvateľstva, tým väčšie riziko...
zmena dnešného systému skôr, ako nastane prípad č. 2...
V minulotýždňovom čísle časopisu .týždeň vyšla úvaha Olivera Andrássyho "Prečo je existujúca podoba demokracie zlá". Časopis .týždeň kupujem, ale nie pravidelne. Tentokrát som ho kúpil práve kvôli tomuto článku. A po jeho prečítaní som zistil, že p. Andrássy dospel k rovnakému názoru ako ja. Demokracia v dnešnej podobe nie je dobrý systém. Čo s tým? Demokracia nie je dobrá, ale nič lepšie vraj ešte nebolo vymyslené. Naozaj?
A čo tak nahradiť demokraciu spravodlivosťou? Princíp je jednoduchý: váha hlasu každého voliča bude zopovedať jeho kompetentnosti. Jednoducho hlas profesora zaváži viac ako hlas upratovačky. Poviete si: veď to je nedemokratické. Výhodou demokracie predsa je, že každý hlas je rovnocenný, aby aj tí slabí mohli presadzovať svoje potreby. No dobre, je to demokratické. Ale je to aj spravodlivé? Čo je spravodlivé na tom, keď o mojej budúcnosti a budúcnosti mojich detí rozhoduje človek, ktorý ledva vychodil 6 tried základnej školy a svoj hlas dá za pár euro komukoľvek? Je to fér, keď ľudia, ktorí politiku poznajú od stola najbližšieho pohostinstva a ekonómia pre nich končí pri mesačnej podpore, svojimi demokratickými hlasmi udržiavajú krajinu v biede a chaose? Na úkor kvality života ostatných, aj toho svojho? Odpoveď nech si dá každý sám.
V úvode som spomínal právo na vlastný názor. Nikomu ho neberiem, určite sa nájdu mnohí, čo so mnou nebudú súhlasiť. A to je v poriadku, tak to má byť. Každý z nás je iný. Každý má iné sociálne zázemie, iné vzdelanie, iné skúsenosti, každý robí niečo iné. Keď každý robí to, čo vie, je všetko OK. Problém je, keď niekto robí to, čo nevie. A problémom demokracie je, že to robí väčšina.
Na záver sa vrátim k otázke z titulku tohto článku. Nejde v nej o to, či demokraciu chceme alebo nechceme. Ale či ju dokážeme udržať. Obávam sa, že nie. A nie je mi jedno, čo príde po nej. Či zažijem ďalšie desaťročia totality, či zažijem vojnu, alebo zvyšok života prežijem vo fungujúcej, spravodlivej spoločnosti. Verím, že nás je takých viac. Sme síce možno v menšine, ale práve preto by sme nemali ticho sedieť doma a sledovať, čo sa to s touto krajinou robí. Preto by sme sa mali ozvať, keď niečo nie je v poriadku. Kým ešte máme také právo.
