Aby som bol presný, tradičné delenie na ľavicu a pravicu je už prežitok, ale akosi sme si zvykli pravicou nazývať tú časť politického spektra, od ktorej sa očakáva, že bude brániť záujmy slušných ľudí, ktorí chcú v tejto krajine žiť a pracovať. Nie, nechcem písať o tom, že tradične bola naopak práve ľavica považovaná za tú, čo háji záujmy pracujúcich, kým pravica je na strane veľkokapitálu. A že dnes to človek vníma skôr naopak. Nech sa volajú ako chcú, na tom nezáleží. Ale očakávam, že sa už konečne niekto nahlas ozve:
Či je Slovensko naozaj bezpečným ostrovom v dnešnom búrlivom svete, keď sa hrozba vojny na Ukrajine a obnoveného ruského imperializmu týka všetkých naokolo, len nás nie.
Či chceme byť členom EÚ a NATO, alebo súčasťou ruského impéria. Lebo vlastnou cestou môžu ísť len veľmoci, my malí si v lepšom prípade môžeme vybrať medzi nimi. Kým teda máme možnosť vybrať si.
Či je v poriadku, že štát stále v akomsi abstraktnom "vyššom záujme" siaha ľuďom na majetok. Znárodnenie, vyvlastnenie, znehodnotenie, obmedzenie predaja - nie je to v princípe stále to isté?
Či je v poriadku, že sa krajina, ktorá pomerne nedávno "vstala z mŕtvych", aby sa na niekoľko rokov stala ekonomickým "tigrom" Strednej Európy, prepadáva v rebríčkoch konkurencieschopnosti až niekam na najspodnejšie priečky. Či sa v budúcnosti nájdu kdesi investori, ktorí zo súcitu prídu podnikať na Slovensko, alebo tu o pár rokov zdochne pes.
Či máme odkiaľsi prisľúbené, že dlhy, ktoré narobíme, raz nejaký dobrý mecenáš za nás zaplatí, aby ich nemuseli splácať naše deti. Budú to Nemci, kto po krachu Španielska a Francúzska príde aj na Slovensko s plným mešcom? Alebo niekto iný? Alebo nás to trápiť nemusí, lebo "po nás potopa"?
Že deficit štátneho rozpočtu v skutočnosti nie je 2,7% ani 3%, ale cca 6-krát vyšší. Že výšku deficitu by bolo korektné porovnávať s príjmami štátneho rozpočtu, nie s výškou HDP, ktorá priamo s rozpočtom nemá nič spoločné. Ale nižšie číslo politikom ovečky skôr zožerú. Skutočný deficit za rok 2013 je teda nejakých 16 až 17% vo vzťahu k príjmom štátneho rozpočtu, t.j. o toľko štát viac minul ako mal.
Či je v poriadku, že naše školstvo je hádam jedinou oblasťou, na ktorej naozaj, ale naozaj šetríme, kým sa všade naokolo plytvá. Že nám nezáleží na budúcnosti našich vlastných detí, ktoré nedostanú vzdelanie zodpovedajúce 21. storočiu, lebo ich rodičia ich osud prenechali akémusi štátu, ktorý ho má na háku.
Či je v poriadku, že štátom kontrolované zdravotníctvo je ako deravé vrece, do ktorého stále sypeme a stále je prázdne. Že by za také nekvalitné a predražené služby-neslužby z vlastnej peňaženky málokto z nás zaplatil - ale štát to "za nás" ochotne urobí.
Či sme takí bohatí, že môžeme dotovať firmy, ktoré už dávno mali skrachovať, že môžeme zlatom vyvažovať pár tisíc dočasných pracovných miest, kým na druhej strane firmy, ktoré by v zdravom podnikateľskom prostredí tých pracovných miest dokázali vytvoriť niekoľkonásobne viac, musia pod tlakom vysokých daní a odvodov živoriť a prepúšťať.
Či je tu vlastne tento štát pre nás, alebo sme tu my pre štát.
Veľa otázok by sa dalo klásť, na mnohé z nich ani netreba hľadať odpoveď... ale riešenie. Podujme sa na to niekto?
