Asi málokto pochybuje, že hlavným vinníkom tejto situácie je predseda strany Mikuláš Dzurinda. Hoci je jedným z najskúsenejších slovenských politikov a zároveň jedným z mála, o ktorých sa dá povedať, že je za nimi vidieť kus práce v prospech krajiny a radových občanov, zároveň môžeme povedať, že jeho časy už pominuli, že už nejaký ten rok nadsluhuje. Myslím si, že poslednú príležitosť na relatívne služný odchod z politickej scény prepásol v čase predchádzjúcich parlamentných volieb. Jeho rozhodnutie nekandidovať sa ukázalo ako správne a SDKÚ po 4-ročnej pauze opäť dostala šancu viesť krajinu k potrebným reformám. Odchod lídra, akým Dzurinda nepochybne je (resp. bol), by bol stranu pravdepodobne (dočasne) trochu oslabil, na druhej strane silnejšia pozícia v strane mohla citeľne pomôcť premiérke Radičovej. A keby sme sa napriek tomu dostali do dnešnej situácie s predčasnými voľbami a Gorilou, SDKÚ si namiesto totálnej defenzívy možno dokonca mohla pozíciu lídra pravice posilniť. Keby nebolo keby...
Mikuláš Dzurinda, pomaly už bez akéhokoľvek zostatku popularity, je však stále na čele SDKÚ, na druhej strane populárna Iveta Radičová z politiky odchádza. Nepríjemná situácia. Aké má teda dnes Dzurinda, resp. SDKÚ možnosti?
Odchod vedenia strany ešte pred voľbami. Z pohľadu mnohých by to znamenalo de facto priznanie viny, čo môže znamenať, že nepriaznivé výsledky prieskumov sa premenia na rovnako bolestivé výsledky volieb. Ale na časť voličov by takýto pokus o očistu mohol zapôsobiť, napríklad ja osobne by som pravdepodobne po 6 rokoch SDKÚ opäť volil, keďže aj tak nič lepšie v menu nevidím.
Hra na mŕtveho chrobáka. Zatiaľ to vyzerá tak, že práve túto variantu si vedenie SDKÚ vybralo v nádeji, že voliči zoči-voči hrozbe Ficovej ústavnej väčšiny "zabudnú" na sklamanie a dajú strane ešte jednu šancu. Výsledky výskumov však naznačujú, že táto alternatíva nie je o nič menším hazardom, ako predchádzajúca.
Prísľub vedenia SDKÚ, že hneď po voľbách odstúpi. Možno posledná slamka, ktorej by sa SDKÚ mohla ešte chytiť. Otázka je, koľko voličov uverí pri spomienke na Dzurindov návrat v roku 2010.
SDKÚ a jej predsedovi Dzurindovi určite nie je čo závidieť. Ale v podobnej situácii sú voliči, ktorí si neželajú návrat Fica a už vôbec nie hrozbu orbánovskej "maďarskej cesty". Lepšiu perspektívu však dnes buhužiaľ nevidia. Pravica sa definitívne rozpadla, SDKÚ bojuje o prežitie, KDH sa vrhá do náručia SMERu, MOST by možno tiež rád, ale na päty mu opäť šliape SMK. OKS zažila svojich 5 minút slávy, KDS ani to nie. Sulík sa v politike správa ako slon v porceláne, a čo urobí zajtra Matovič, dnes možno netuší ani on sám...
Nech už voľby dopadnú akokoľvek, my voliči nesmieme zabúdať, že politik je rovnako nedokonalý tvor ako každý radový občan. Ak nie ešte nedokonalepší. Politikov treba kontrolovať vždy a všade, kde sa len dá. Či je už v spisoch Gorila pravdivých 100% alebo len 50, nesmieme na ne zabudnúť. Voľbami sa nič nekončí, demokraciu si musíme zaslúžiť a bojovať o ňu ďalej. A naši politici sa musia naučiť odísť v pravý čas. Nedokázal to Mečiar, nedokázal to Dzurinda. Bugár skúsil, ale nevydržal... Klobúk dole pred Jánom Čarnogurským. S mnohými jeho názormi nesúhlasím, ale schopnosť odísť si zaslúži ocenenie... a nasledovníkov.
