Začnem Dzurindovou kritikou vedenia SDKÚ. Áno, dnešné vedenie má pravdu, že stranu do druhej ligy priviedol sám zakladateľ. Ale pravdu má aj on, dnes strana nerobí nič pre to, aby sa z tej druhej ligy dostala. Hrať mŕtveho chrobáka a občas podpísať nejaké memorandum nestačí, to ju zo stavu klinickej smrti nepreberie. Naopak, je to najlepšia cesta na smetisko dejín.
Bohužiaľ, strane chýba líder ako bol Dzurinda. S Dzurindom to už nešlo, ale bez neho takisto nie. Problém je, že si Miki, v ilúzii vlastnej nenahraditeľnosti, žiadneho následníka nevychoval. Mikloš skončil spolu s ním, na ženu (Žitňanská) za kormidlom strana ešte nedozrela a iných kandidátov niet. Nemá kto celému svetu (Slovensku) vykričať, čo sa s touto krajinou robí. Že boj za demokraciu sme ešte zďaleka nevyhrali, naopak, musíme zmobilizovať sily, kým nie je neskoro. Že Mečiar je preč, ale mečiarizmus tu šarapatí stále a ak sa mu nevzoprieme, ešte dlho bude. Že naša sloboda je veľmi krehká a ak strčíme hlavy do piesku, môžeme o ňu ľahko prísť...
Čo je horšie, líder chýba aj slovenskej pravici ako celku. Nemáme stranu, ktorá by mala potenciál uchádzať sa o prvenstvo, nemáme ľudí, ktorí by prišli s novými ideami a ideálmi, ktorí by nám ukázali nové ciele, za ktorými má význam ísť. Občas sa niekto ozve, niekto zakričí, ale jeho hlas sa stratí v dave.
Poďme po poriadku. SDKÚ som už spomínal. KDH? Ján Figeľ, ktorý z pozície eurokomisára vyzeral sľubne, sa nakoniec ukázal ako doteraz najslabší predseda. KDH, ktoré si kedysi pestovalo imidž strany bez škandálov, dnes plynule prechádza z jedného do druhého. MOST dieru do sveta neurobí, jednak ho veľká časť voličov vníma ako maďarskú stranu a hlas mu nedá z princípu, jednak Béla Bugár už nie je tou výraznou, neprehliadnuteľnou osobnosťou slovenskej politiky ako kedysi. Kontroverzní Sulík a Matovič takisto nemajú potenciál potiahnuť vpred pravicu ako celok.
Svetielko nádeje sa nám snaží ukázať Daniel Lipšic so svojou Novou väčšinou. Otázne však je, či voličov presvedčí nová strana so starou tvárou na čele, zvlášť keď si dá meno svojho lídra priamo do názvu. Obávam sa, že tadiaľto tiež cesta nevedie. Budí to dojem ďalšej strany jedného muža. S takými už máme bohaté skúsenosti. Kto si dnes napríklad spomenie, čo znamenala skratka SOS? Presvedčilo by ma, keby sa pustili do diskusie s potenciálnymi voličmi, niekoľko rokov zostávajúcich do parlamentných volieb venovali komunikácii o svojich názoroch a ideách, o potrebách spoločnosti, smerovaní a perspektívach. Ale meno lídra v názve strany? Akú životnosť takáto strana bude mať? Až sa natíska analógia s termínom "nova" z astronómie.
Ako teda ďalej? Asi už iné nezostáva, len si pripomenúť povesť o Svätoplukových prútoch. Už to raz dokázali, v deväťdesiatomôsmom. Bude sa história opakovať? Alebo je dnes iná situácia? Áno, rozdiely sú dva: Fico nie je Mečiar a pravica nemá lídra. Niech to znie akokoľvek kacírsky, chýba jej Dzurinda. Ťažko uveriť, že by to zvládli ministraničky, ktoré majú dosť problémov samy so sebou. Ale ako radový volič nemám inú možnosť, len čakať a veriť, že sa mýlim.
