Netvrdím, že viac volebných obvodov alebo väčšinový systém sú principiálne dobré riešenia. Ale tvrdím, že náš aktuálny volebný systém je veľmi zlý a je jednou z príčin, prečo je Slovensko v súčasnosti tam, kde je. Práve tento systém vyvoleným umožnil vládnuť krajine s pocitom nedotknuteľnosti. Neprehliadnuteľným znakom slovenskej demokracie totiž je, že nie parlament kontroluje vládu, ale vláda (resp. koaličná rada) kontroluje parlament.
Bolo by samozrejme ilúziou očakávať, že volebný systém postavený na väčšom počte menších volebných obvodov by automaticky znamenal osvieteného voliča, že by nám tu voľby nevyhrával Smer, že by sme v parlamente nemali neonacistov. Z krátkodobého hľadiska by nám voľby pravdepodobne neraz priniesli výsledky, pri ktorých by sme sa nestačili chytať za hlavu. V dlhodobom horizonte by sme však spoznali hodnotu svojho hlasu. Nežili by sme desaťročia s pocitom, že ten náš hlas aj tak nič neovplyvní, že o všetkom rozhoduje niekoľko vyvolených a my ostatní môžeme len držať hubu a krok (a platiť dane). O tom, či tí najhorší poslanci budú sedieť v parlamente aj po nasledujúcich voľbách, by nerozhodoval predseda, ale my, voliči.
K názoru Petra Tkačenka o tom, aký je ten jeden obvod spravodlivý. Nie, nie je. Ani náhodou. Čo je spravodlivé na tom, že môj hlas má rádovo menšiu váhu ako hlas predsedu politickej strany? Aby bolo jasné - nehovorím o zostavovaní vlády. Ani o koaličných radách alebo hlasovaní v parlamente. Stále je reč o parlamentných voľbách. Pozrime si trebárs výsledky posledných volieb do NR SR. Koľkí z dnešných poslancov sa poslancami stali vďaka získaným hlasom a koľkí vďaka pozícii na kandidátke? Koľkí sú za mandát vďační svojim voličom a koľkí strane? Myslím, že sa bez dlhého počítania zhodneme, že tí druhí majú výraznú väčšinu. Nám voličom je veľkoryso dovolené rozhodovať o tom, ktorá strana bude mať koľko poslancov, ale ktorí to menovite budú, do toho sa im už nestarajme.
Výsledok? Na zvoliteľné pozície sa tak prednostne dostávajú „overení“ ľudia, o ktorých vedenie strany nepochybuje, že budú hlasovať v súlade so straníckou líniou (rozumej: podľa pokynov vedenia). Čo tam po znení Ústavy, ktorá jednoznačne hovorí , že (poslanci) „Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“
Ak už teda chceme hovoriť o spravodlivosti, vezmime stranám privilégium určovať poradie na kandidátke. Oveľa spravodlivejšia by tá voľba bola, keby bolo poradie kandidátov určené žrebom. Nech sa do parlamentu každý prekrúžkuje.
Keď sme však už pri tých krúžkoch, pozrime sa aj na druhý aspekt – veľkosť volebného obvodu. Nech sa mi prihlási volič, ktorý sa zamyslel nad plusmi a mínusmi všetkých 150 kandidátov volenej strany a svoje 4 krúžky pridelil po dôkladnom zvážení. Povedzte, pán Tkačenko, ako ste si vybrali svoju štvoricu? Verím, že tých štyroch ste mali dôkladne prelustrovaných, že ste im verili, že to budú dobrí poslanci. A čo zvyšných 146? Skutočne ste presvedčený, že žiadny z nich by Vás v parlamente nezastupoval lepšie ako niektorý z tých štyroch? Fakt ich všetkých poznáte? A čo v prípade, že by ste zvažovali viacero strán? Hoci len dve – to máte „iba“ 300 kandidátov. Dilemu radového pravicového voliča radšej ďalej nerozvíjajme.
Pozrime sa už len na 4. odsek 30. článku Ústavy: „Občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám.“ Je to naozaj tak? Má kandidát na 150. mieste kandidátky rovnaké šance ako ten na jej čele? Nie, nemám na mysli Igora Matoviča, ale systém ako celok. A čo kandidáti menších strán alebo nestraníci? Naozaj majú rovnaké šance ako tí, čo si (o spôsoboch pomlčme) dokážu získať dôveru vedenia niektorej zo strán s mnohomiliónovými rozpočtami a dosahom na verejné zdroje, ktoré naše vlády pred voľbami veľmi ochotne posúvajú „správne orientovaným“ skupinám voličov? Nie som ústavný právnik, ale možno by stálo za to zamyslieť sa, do akej miery je vôbec platný volebný zákon v súlade so znením našej Ústavy.
