Trochu staršia skúsenosť. Ten istý priechod, hneď vedľa zastávky MHD. Počujem zvuk prudko zrýchľujúceho vozidla. Po celej dĺžke priechodu chodci, vodič ich obišiel cez priestor zastávky. Nebude predsa čakať, kto mu ten čas nahradí?
Pomerne častá skúsenosť. Uprostred štvorprúdovky, na ostrovčeku širokom pol metra, stojí mamička s deťmi, alebo dokonca s kočíkom. Ktoré auto jej zastaví? Ani jedno, sme na Slovensku. Može počkať. Veď je na materskej, času má dosť.
Ďalšia častá skúsenosť. Ranná špička, zápcha na križovatke. Zelená svieti, autá idú. Čo tam po tom, že nasleduje ďalšia križovatka, na ktorej to stojí. Čo tam potom, že zostanem stáť uprostred križovatky, lebo pokračovať nie je kam. Veď bude opäť zelená, potom pôjdem ďalej. Čo tam po tých autobusoch, čo stoja na druhej strane križovatky, o chvíľu im naskočí zelená, ale nemôžu prejsť, lebo im stojím v ceste. Čo tam po tých desiatkach cestujúcich, ktorí budú musieť počkať na ďalšiu zelenú. Veď oni sa určite len tak vozia, ja sa však ponáhľam!
Každodenná skúsenosť. Zelená, oranžová, červená... autá stále idú... Veď tí druhí môžu počkať, kým prejdem, nie? A ak sa nechcú so mnou zraziť, nech vo vlastnom záujme dávajú pozor!
Dokedy budeme takíto arogantní? Kedy sa spamätáme? Keď niekto na priechode zabije moje dieťa, moju manželku? Mne sa to predsa nemôže stať, manželka je opatrná, syn je zodpovedný, vždy sa rozhliadne... A čo ten idiot za volantom? Možno vôbec nie je horší vodič ako ja, možno len mal tú smolu, že bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Možno som rovnaký idiot, len som mal doteraz šťastie.
Dokedy?
