Zdá sa mi to ako večnosť. Väčšina obchodov a inštitúcií je zatvorených. Dodržiavame prísne hygienické opatrenia. Z domu vychádzame iba v nevyhnutných prípadoch. Na tvárach nosíme rúška a na rukách rukavice. Známi si pri stretnutí nemôžu podať ruky. A kvôli čomu? Kvôli malému mikro vírusu, ktorý voľným okom nespozorujeme. Vírusu COVID-19 medzi ľuďmi známejší ako Koronavírus. Ako prežili tých zatiaľ 37 dní ľudia na Slovensku to neviem. Viem však ako som ich prežil ja.
Môj štandardný pracovný deň prebiehal vždy rutinou. Počas dňa som ako študent vysokej školy navštevoval priestory univerzity, kde som trávil čas počúvaním na prednáškach a nasávaním nových poznatkov. Popri štúdiu sa aktívne venujem aj bojovému športu Taekwon-do. Okrem tréningov, ktoré som absolvoval každý pracovný deň podvečer, mi nedávno pripadlo aj trénovanie nováčikov, ktorí začali trénovať v septembri. V závere dňa už veľa síl nazvyš neostávalo a unavený som padol do postele. Počas víkendu, ako som nebol za hranicami Slovenska na súťažiach, vypĺňal som čas vypracovaním zadaní, ktoré nám vyučujúci interpretovali na seminároch. Okrem toho pracujem na dohodu v jednom nemenovanom obchodnom reťazci. Keďže pre vysokoškoláka je každé zarobené euro dobré, pracoval som počas víkendu a vždy, ak mi to povinnosti umožnili. Voľný čas som sa snažil tráviť s priateľkou a raz za čas som sa stretol aj s kamarátmi, a ako tomu hovoríme „zresetovali sme hlavy“ aby sme sa dostali z kolotoča plného povinností. To bol môj „štandardný“ život.
Prišiel však 9. marec, ktorý môj „štandardný“ život pretočil naruby. To čo trápilo od decembra Čínu a šírilo sa svetom, prišlo aj na Slovensko. Úprimne som v decembri neveril, že by COVID-19, vtedy ešte len formujúca sa pandémia, mohla postihnúť Slovensko o 3 mesiace. Tri dni potom, 6. Marca, ako bol na Slovensku prvý zistený prípad, slovenská vláda začala konať formou prísnych opatrení. Každý deň informoval premiér na tlačovej besede, koľko je nových prípadov nakazenia vírusom, a aké opatrenia sa vykonajú do najbližších hodín a dní.
V pondelok 9. marca bol pre mňa deň, ako každý iný. Nasadol som do auta a išiel do školy. Vyučovanie prebehlo štandardne a ja som sa vrátil domov. Okolo obeda boli zavedené prvé opatrenia. Začali sa zatvárať vysoké školy, zatiaľ na dobu dvoch týždňov. V priebehu ďalších dní sa zatvorili stredné a aj základné školy. Začali a zatvárať obchodné centrá, ale aj malé obchody. Úrady a iné inštitúcie sa tiež uzavreli alebo doteraz fungujú v obmedzenom režime.
Ale späť k môjmu dňu. Po obede som išiel na tréning. Pripravoval som sa na súťaž, ktorú mal náš klub organizovať o týždeň neskôr. Vedeli sme, že obmedzenia skôr či neskôr postihnú aj nás. No zatiaľ sme sa pripravovali podľa plánu. Nasledujúci deň v utorok sme po zverejnení opatrení obmedzili tréningy deťom, aby sme ich nevystavovali riziku. Naša skupina mala tréningy až do piatku. V pondelok 16. marca vyšiel celoplošný zákaz organizovania kultúrnych a spoločenských podujatí na území Slovenska, ktorý trvá do dnes. Pre nás to znamenalo nie len zrušenie medzinárodnej súťaže, ktorú sme mali organizovať, ale aj zrušenie ďalších súťaží, ktoré sme mali absolvovať. Medzi nimi aj majstrovstvá Európy v Bratislave na prelome apríla a mája. Samozrejme zdravie je prvoradé a nariadenia rešpektujeme.
S brigádou som pokračoval počas prvého víkendu po vyhlásení opatrení, pretože som mal ešte naplánované služby. Nasledujúce dva týždne som do práce nechodil. Bál som sa. Som hrdý a ďakujem svojim kolegom, ktorí tieto dva týždne odpracovali, dá sa povedať, aj za mňa. Po dvoch týždňoch som sa opäť vrátil do pracovného tímu, prostredia a rytmu.
Aký bol a je teda môj program počas zatiaľ 37 dní v karanténe? Keďže do školy nechodím. Škola formou mailov so zadaniami od vyučujúcich pravidelne chodí za mnou. Snažím sa dodržať termíny a poctivo vypracovať každú jednu zaslanú úlohu. Okrem toho sa snažím udržiavať vo fyzickej forme každodenným cvičením doma. Posledných pár dní si chodím zabehať aj na čerstvý vzduch, samozrejme s rúškom alebo šatkou na tvári a na miesta kde sa nezdržiava priveľa ľudí. Podstatne viac času trávim v práci kde v „prvej línii“ s kolegami zabezpečujeme zákazníkom bezproblémový a v rámci možností plynulý nákup potravín. Voľný čas trávim sledovaním filmov a hraním videohier. Pri nich úplne vypnem a prichádzam na iné myšlienky. S priateľkou a s kamarátmi udržiavam kontakt formou messengeru.
Stále neviem koľko ďalších dní bude táto „karanténa“ trvať. Pozitívum do nových dní dáva postupné zmierňovanie zavedených opatrení a obmedzení a aj dosiahnutie vrcholu pandémie na území Slovenska už v najbližších týždňoch. Verím, že čoskoro sa mi môj starý „štandardný“ život opäť vráti. Zatiaľ však musím žiť ten nový „karanténny“.
