Ak vznikne v akomkoľvek vzťahu problém, dôležité je čo najskôr ho vyriešiť. Pravdaže za predpokladu, že sporným stranám na úspešnom a obojstranne uspokojivom urovnaní nedorozumenia záleží, pretože si aj naďalej želajú udržiavať priateľské partnerské vzťahy. Situácia sa skomplikuje, ak problém vyvolal jeden z partnerov úmyselne, povedzme preto, že sleduje iné ciele. Potom je na druhom partnerovi, aby zvážil, či je preňho partnerský vzťah taký dôležitý, aby sa pokúsil situáciu vyvolanú svojvoľným konaním partnera zvrátiť a takpovediac priviesť ho k rozumu. Nie je to jednoduché, ale ani nemožné, pokiaľ nám na vzťahu skutočne a oprávnene záleží. Partnerský vzťah sa môže týkať dvoch alebo viacerých konkrétnych ľudí, ale môže zasiahnuť aj do vzťahov početnejších skupín, komunít, ba až štátov.
Na urovnávanie problémov vo vzájomných vzťahoch medzi štátmi je povolaná diplomacia. Diplomacia je civilizačný výdobytok, jej miesto a postavenie pri udržiavaní vzťahov medzi štátmi je nenahraditeľné. Pokiaľ diplomacia zlyháva alebo nekoná, nastupujú iné, radikálnejšie a menej civilizované spôsoby komunikácie a ich protagonisti.
Pri nástupe súčasnej vládnej garnitúry sme sa okrem iného dozvedeli, že slovenská diplomacia mení zásadným spôsobom svoju orientáciu. Zo zemepisnej prechádza na hodnotovú. To znamená, že ju nenechá ľahostajnou nijaké porušovanie a ohrozovanie hodnôt, na ktorých spočíva západná, teda naša civilizácia. Tak aj začala konať. Organizovala medzinárodné konferencie na podporu odporcov diktátorov v Bielorusku, na Kube a inde vo svete. Je to chvályhodné, niet čo namietať. Lenže postupne sa ukazuje, že kompas hodnotovej orientácie zlyháva, ak sa dejú neprístojnosti priamo za humnami, a to navyše spôsobom, ktorý má v sebe potenciál dlhodobo a závažne poškodiť záujmy Slovenska, ale v širších súvislostiach aj celej Európskej Únie.
Maďarský premiér a jeho strana, zneužívajúc po víťazných voľbách drvivú prevahu v parlamente, postupne a systematicky demontujú parlamentnou cestou parlamentnú demokraciu a právny štát a smerujú k autoritatívnej forme režimu, akých si bohužiaľ Maďarsko v minulom storočí užilo až-až. Nepoučený a nepoučiteľný katastrofálnymi dôsledkami rozpínavej agresívnej šovinistickej politiky svojich predchodcov, ktorá Maďarsko dvakrát priviedla do tábora porazených v dvoch svetových vojnách, vedie svoju krajinu v ústrety novej možnej katastrofe. A do svojich hier sa pokúša priamo zatiahnuť aj občanov susedných krajín, Slovensko nevynímajúc. To už je situácia, ktorá si vyžaduje jasné, jednoznačné a nekompromisné zaujatie postoja.
Slovenská diplomacia však reaguje spôsobom, ktorý pripomína názov kultového filmu - Mlčanie jahniat. Z letargie ju nevytrhol fakt, že Viktor Orbán pri svojich iniciatívnych návrhoch smerom k susedom opakovane, bezstarostne a flagrantne porušuje Základnú slovensko-maďarskú zmluvu. Za normálnych okolností by sa dotknutý partner okamžite a dôrazne dožadoval nápravy, keď už nie z dôvodov elementárnej sebaúcty, tak z dôvodov úcty k odvekým zásadám medzinárodného práva (Pacta sunt servanda). Lenže naša diplomacia mlčí. A nepýta sa ani na medzinárodnom fóre, do akej miery sú predstavy o masívnom nábore novomaďarských občanov zo susedných krajín v súlade s ustanoveniami Európskeho dohovoru o občianstve prijatého Radou Európy v novembri 1997. Zdá sa, že ju netrápi ani otázka, čo nastane keď sa po Únii voľne rozbehnú desťtisíce hrdých vlastníkov nových pasov členskej krajiny EÚ a Schengenskej dohody, žijúcich trvalo mimo hraníc Únie a pochádzajúcich spoza tak nákladne vybudovanej a prísne stráženej vonkajšej schnegenskej hranice. Nečudo, že zoči-voči takémuto „partnerovi" s jedlom rastie chuť. A tak maďarský premiér a jeho suita okázalo a demonštratívne ignorujú oficiálne návrhy prichádzajúce z Bratislavy a k predstaviteľom Slovenskej republiky sa správajú v rozpore so všetkými zvyklosťami ako k folklórnej skupine z Horniakov. Svoje posolstvá a odpovede na oficiálne návrhy a požiadavky slovenskej vlády adresujú Slovensku prostredníctvom neparlamentnej „etnicky čistej" strany.
Mlčanlivou nečinnosťou slovenská diplomacia fakticky rezignuje na svoje základné poslanie - dôsledne a vytrvalo obhajovať záujmy vlastného štátu a ochraňovať a hájiť atribúty jeho suverenity.
Logicky sa vynára otázka o príčinách takéhoto správania sa. Je to prejav ustráchanej bezradnosti alebo tak typicky slovenského zápecníctva? Prikrčiť sa v kúte a čakať, že to za nás niekto vyrieši. Nevyrieši. Nejde iba a predovšetkým o Slovensko.
Je proti životným záujmom Slovenska a jeho občanov, bez ohľadu na to k akej národnosti sa hlásia, mať v susedstve hospodársky chátrajúce, politicky nestabilné a spoločensky nepokojné Maďarsko, z územia ktorého sa môže šíriť vírus chaosu a nestability do celej Únie.
