Ganga prináša život do celého údolia, ktorým preteká. Pramení v Himalájach a odtiaľ sa plazí celou Indiou a Bangladéšom. Je to rieka, pri ktorej brehoch sa rodili dejiny ľudstva po celej jej dĺžke 2 525 kilometrov. Pre hinduistov a budhistov je to zároveň najposvätnejšia rieka postavená na úroveň bohyne. V hinduistickom panteóne je bohyňa Ganga veľmi dôležitá. Často ju vyobrazujú ako štvorrukú ženu, matku plaviacu sa na chrbte zvieraťa, ktoré sa volá Makara. Spredu vyzerá ako krokodíl a zozadu ako delfín.
Rovnako ako hinduisti aj budhisti pokladajú Gangu za zdroj čistoty a očisty. Veria tomu, že keď sa v tejto rieke okúpete, zmyje z vás všetky viny a hriechy, očistí vaše telo aj dušu. Kedysi to možno bola aj pravda, dnes ale táto rieka riek zápasí so znečistením ohrozujúcim zdravie nielen ľudí, ale aj zvierat a rýb, ktoré v nej žijú.
Rieka Brahmaputra je o viacej ako 400 kilometrov dlhšia ako Ganga. Pramení takisto v Himalájach, ale tečie najprv východným smerom z Tibetu do Číny, odtiaľ sa akoby obkľukou cez Indiu dostáva do Bangladéša, kde sa spája s riekou Meghna a nakoniec sa ich vody spoja s vodami Gangy a spoločne končia v Indickom oceáne. Kým rieka Ganga má ženské meno a predstavuje ženu, Brahmaputra má mužský element a v preklade vlastne jej meno znamená Brahmov syn.
Obidve rieky často menia svoje meno, podľa toho kadiaľ tečú, ale tým sa nebudeme zdržiavať. Pre našu plavbu z Dháky do mesta Barisal je ešte potrebné spomenúť rieku Buriganga, ktorá tečie cez Dháku. Na nej sme vlastne našu plavbu začali. Chuderka rieka Buriganga. Inak ju nemožno ani nazvať, pretože je to asi najznečistenejšia rieka na svete. Preteká cez Dháku, ktorej obyvatelia ju používajú ako kanalizáciu. Končí v nej všetko, chemický odpad z mlynov a tovární, odpad z domácností, mŕtve zvieratá, plasty, olej no proste všetko. Keď si Dháku Moguli v roku 1610 vybrali ako hlavné mesto Bengálska, rieka bola zdrojom pitnej vody a dôležitou dopravnou tepnou. Dnes je na ňu smutný pohľad a jej budúcnosť je neistá. Napriek tomu, naďalej slúži ako veľmi dôležitá dopravná tepna pre mesto Dháka.
Riečna doprava je v Bangladéši najdôležitejšia. Rieky a ich ramená spájajú celý Bangladéš. Všetky lode a lodičky sa tu donekonečna opravujú a aj keď vyzerajú na odpis, proste úplné vraky, aj tak či chcú alebo nechcú, slúžia svojmu účelu. Veľmi populárna je tu plavba starým parníkom Rocket Steamer. Premávajú ešte dva parníky staré asi sto rokov. Dá sa s nimi dostať až do mesta Hularhat, ktoré je najlepším štartovacím bodom pre výlety do národného parku Sundarbans. Sundarbans je najväčší mangrovníkový prales na svete a žije tu ešte niekoľko kusov kráľovského tigra bengálskeho. My sme sa rozhodli túto zaujímavú časť Bangladéšu vynechať. Jednak plavba parníkom je neistá, niekedy proste nevypláva, lebo je nepojazdný a jednak preto, že sa cestuje v noci a my sme si plavbu chceli vychutnať cez deň.
Rozhodli sme sa preto použiť služby spoločnosti Green Line Water Ways. Ich loď štartuje z móla Shadar Ghat v Dháke o 8,00 a v meste Barisal ste o 6 hodín. Je to taká raketa staršieho typu, ale tu v Bangladéši je to najmodernejšia loď. Má tri paluby, dve kryté, na ktorých sa nachádzajú sedadlá usporiadané ako v lietadle. Po stranách po dve a v strede štyri. Môžete ale vystúpiť aj na tretiu, hornú palubu, ktorá je otvorená. Tu sa nedá sedieť, ale zato je odtiaľto dobrý výhľad. Len hluk motorov a teplo, ktoré sála z komínov je dosť nepríjemné, takže som vždy chvíľku vydržal hore a potom som sa na chvíľku išiel zotaviť a sadnúť si dole a tak dookola, až kým sme neboli na mieste.
Mesto Barisal má v súčasnosti asi 330 tisíc obyvateľov a je stále významným prístavom a hlavným mestom regiónu. Leží na ramene rieky Gangy, ktoré sa volá Kirtanghola. Mesto má bohatú históriu. Za čias, kedy tu prevládalo hinduistické náboženstvo sa mesto volalo Chandrodip. Začiatkom 13. storočia mesto dobyl generál Muhammad bin Bakhtiyar Khalji, ktorý ho týmto začlenil do Dillíjského sultanátu a tým pádom došlo aj k nástupu islamu v tejto oblasti. Odvtedy bolo mesto známe ako Ismailpur, ale Európania ho poznali ako Bacola. Prvý Európan, ktorý mesto navštívil v roku 1580 a podal o ňom správu bol Angličan Ralph Fitch, obchodník s kožou. Opísal ho ako bohaté mesto, v ktorom muži chodia nahí, iba okolo bedier majú rúško a ženy nosia šperky zo slonoviny, striebra a mede. V meste je dostatok ryže, rýb a iného jedla, mnoho látok z bavlny a hodvábu a exotického ovocia.
Už cestou loďou nám náš sprievodca Azim hlásil, že koronavírus prišiel aj do Bangladéšu. Boli zaznamenaní traja podozriví z ochorenia. Dvaja cudzinci a jeden domáci, ktorý sa práve vrátil z Európy. Po ubytovaní na hoteli, ktorý sa nachádzal neďaleko prístavu sme sa vybrali na prieskum mesta. Plán bol pozrieť si trh a hlavne jeho rybársku časť v starom meste a potom nám chcel náš sprievodca ukázať, že tu majú aj kresťanský kostol.
Bol práve piatok, čo je pre moslimov naša nedeľa a trh bol dosť prázdny, ale aj napriek tomu sme si ho užili. Trochu sme sa prešli a pofotili a išli sme na vopred dohodnutú návštevu Oxford Mission Church.
Tento anglikánsky kostol je domovom bratskej aj sesterskej misie a je tu aj škola. Najprv tu bolo v roku 1895 zriadené bratstvo pod vedením otca Stronga. V roku 1903 bolo zriadené aj sesterstvo, ktoré viedla sestra Edith. V roku 1907 bola dokončená celá stavba kostola a prislúchajúcich budov. V súčasnosti stále všetko funguje a budovy sú chránené ako kultúrne pamiatky. Asi preto museli našu návštevu prijať a pretrpieť.
Sprievodca sa trošku ošíval, ale nakoniec vyšiel s pravdou von. V misii sa nás boja, či nie sme nakazení a nie sú našou návštevou veľmi nadšení. Očakávali sme teda chladné prijatie a aj sa nám ho dostalo. Sprievodca sa snažil ako mohol, ale biskup sa s nami odmietol privítať. Prišiel sa síce na nás pozrieť, ale tváril sa, že má dôležitý telefonát a ani sa k nám nepriblížil. My sme sa samozrejme zdržali akéhokoľvek kontaktu a len sme si misiu pozreli a poďakovali sa za prijatie, vhodili malý peňažný dar do urny a odišli.
Keď sme nasadli do auta spoločne sme sa nad tým usmievali a brali sme to ako realitu. Paradoxom bolo, že keď sme išli autom okolo jednej mešity v centre mesta, doteraz neviem, ako sa volala, ale mala pekný minaret, poprosil som šoféra, aby na chvíľku zastal, že si urobíme iba pár fotiek a ideme ďalej. Vystúpili sme z auta a trochu som podišiel bližšie k mešite, nech mám dobrý záber. To si všimli okoloidúci, ktorí nás zvedavo pozorovali a jeden z nich nás pozval, že nech ideme pozrieť mešitu. Prejavil som záujem vystúpiť na minaret a on vraj žiadny problém, že ma zavedie k imámovi. Imám je duchovný vodca, predstavený miestnej náboženskej obce.
Jednou zo základných otázok domácich, ktorú dostanete vždy ako prvú je odkiaľ ste. Aj tu to tak bolo. Keď sme povedali, že zo Slovenska, čakalo nás príjemné prekvapenie. Imám ma pekne privítal, podal mi ruku a povedal, že on 9 rokov študoval v Moskve a môžeme spolu hovoriť po rusky. A aj hneď prešiel do ruštiny, čím som síce nebol nadšený, ale snažil som sa prispôsobiť. Imám presne vedel, kde je Bratislava, Praha a vedel aj o rozdelení Československa. Najprv ma vyskúšal, čo viem o Bangladéši a islame a keď som v tomto vedomostnom kvíze zjavne uspel, pozval nás ďalej. Po drevených schodoch sme kráčali na poschodie, kde bol vchod do veže minaretu. Dvere ale boli zamknuté a kľúč nikde. Tak sme sa nakoniec do veže nedostali, ale nevadí. Aj tak ten zážitok stál za to. Koronavírus tu nikto ani len nespomenul.
Dnes ráno sme vstávali veľmi skoro a boli sme unavení, preto sme sa po ešte krátkej prehliadke mesta pobrali naspäť na hotel. Tam sme si dali ľahkú večeru (šošovicu dal a chlebík nan) a išli spať, pretože ráno o siedmej vyrážame.
Ideme na plavbu po delte rieky Gangy, na plávajúci trh a potom do mesta Khulna. Cestou nás čakajú ešte staré, UNESCO chránené mešity v okolí mesta Bagerhat. Ale o tom až v nasledujúcom článku, tak sa tešte.
Lubo Repka.
