Tvorí ju riečny systém himalájskych riek z oblasti Nepálu, Bhutánu, Indie, Tibetu a Číny. Tento strom riek napája hlavné dve rieky celého systému, ktorými sú Brahmaputra a Ganga. Spájajú sa na území Bangladéšu a spoločne ústia do Bengálskeho zálivu v Indickom oceáne.
Prímorská časť delty je tvorená z veľkej časti sladkovodným, bažinatým mangrovníkovým pralesom, najväčším na svete. Volá sa Sundarbarns a je domovom mnohých unikátnych zvierat, ako napríklad kráľovského bengálskeho tigra, indického pytóna, indického slona a krokodílov. Druhá časť zase vytvára tretiu najdlhšiu pieskovú pláž na svete. Pláž Cox’s Bazar má dĺžku 155 kilometrov.
V hornej časti je ale všetko inak. Tú tvorí spleť kanálov a ramien úrodnej riečnej delty, ktorá je husto obývaná a poľnohospodársky využívaná. My sme sa tešili, že ju preskúmame po vode aj po súši.
Ráno sme sa autom presunuli do prístavného mestečka Banaripa, kde sme nastúpili na motorový čln. Auto so šoférom nás čakalo v prístave a my sme brázdili po ramenách Gangy. Našim cieľom bol plávajúci trh Boithaghata. Boithaghata Bazar Floating Market je trh určený iba pre domácich, turisti sem nechodia. Nenájdete ho ani na mapách, aspoň ja som ho nenašiel. Najväčšou atrakciou toho dňa sme na trhu boli my dvaja, turisti zo Slovenska.
Každý sa chcel s nami fotiť, keď sme ich fotili my, usmievali sa na nás a stále sa pýtali, odkiaľ sme. Boli tam najmilší ľudia akých som kedy stretol a pre mňa osobne, keď to spätne hodnotím, to bol absolútne najkrajší zážitok z celého Bangladéšu. Podávali si s nami ruky a to boli iné dotyky! Tie ruky boli drsné ako šmirgeľ. Popísané tvrdou, každodennou prácou na poli a možno aj od veslovania, lebo nie všetky člny boli motorové.
Celú cestu člnom po delte, trh samotný a aj trh na pevnine, vrátane raňajok, ktoré sme si tam dali som stále fotil a filmoval, lebo keď zažívaš niečo pekné, musíš sa o to s niekým podeliť. Delená radosť sa násobí. Tak aj ja sa s vami o tento zážitok chcem podeliť. Skúste si to predstaviť z fotografií, ktoré som z tejto časti našej cesty vybral. Musím podotknúť, že som ich urobil asi tisíc a z toho 90% sú perfektné, neopakovateľné zábery.
Ak budete mať trpezlivosť a chuť, pozrite si aj tento video zostrih. Dalo mi to dosť práce.
Keď sme sa vrátili do prístavu pokračovali sme autom po cestách-necestách až k mestu Bagerhat, ktoré má aj prezývku Mesto mešít. V jeho okolí sú roztrúsené mešity z obdobia Bengálskeho sultanátu.
Krátke video so spevom muezína.
Bengálsky sultanát bol bohatou ríšou, ktorá v tejto oblasti pretrvala takmer tri storočia. Začiatkom 13. storočia Bengálsku vládol sultán sídliaci v Dillí. Bengálsko rozdelil na niekoľko provincií a tie nechal spravovať svojim guvernérom. Tí si ale robili čo chceli a nie veľmi poslúchali príkazy a usmernenia z Dillí (Delhi). S tým boli spojené mnohé rebélie a povstania, ktoré sa centrálna vláda snažila potlačiť. Postupom času sa jej to darilo stále menej a niekedy okolo roku 1353 naposledy zvíťazili v dôležitej bitke nad guvernérom menom Ilyas Shah. Ten sa opäť musel podrobiť centrálnej vláde, ale už v roku 1359 jeho syn Sikandar Shah porazil vojská z Dillí a centrálna moc musela uznať samostatnosť Bengálskeho sultanátu, ktorý potom pretrval dve storočia.
Bežným jazykom tohoto sultanátu bol jazyk Bangla, ale elita hovorila perzsky a to aj napriek tomu, že vládnuca dynastia pochádzala z oblasti Turkmenistanu. Boli to vlastne originálni Turci. Preto tu všade počujete o tureckej kultúre a architektúre, o tureckom kultúrnom a náboženskom vplyve. Nejde však o turecký, ale turkický vplyv. Aj mne to chvíľu nešlo do hlavy, kde sa tu vzali tureckí panovníci, ale spomenul som si na predavača čaju v Istanbule, s ktorým som popri debate o čaji rozoberal aj históriu Turecka. On sa hrdo hlásil k svojej vlasti, ktorou bolo, ak si dobre pamätám Turkménsko. Vysvetľoval mi, že s domácimi Turkami sa dohovorí, lebo jeho reč je tiež turečtina, iba že tá pôvodná. Všetci Turci vraj originálne pochádzajú približne z oblasti, kde sú dnes štyri stany: Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan a Kirgizstan (Kirgizsko).
Jedinečnosť mešít z tohoto obdobia uznalo aj UNESCO, preto sú dnes súčasťou svetového kultúrneho dedičstva. Sú spojené hlavne s menom Jahan Ali.
Jahan Ali bol turkického pôvodu, pravdepodobne Uzbek. Od sultána Mahmuda, vládcu Bengálskeho sultanátu dostal titul Khan-i-Azam a s ním právo spravovať túto časť Bengálska. Vybudoval nielen cesty a infraštruktúru v okolí miest Bagerhat a Khulna, ale aj niekoľko najvýznamnejších mešít, ako napríklad Bibi Begeni, Nine Dom Mosque a pravdepodobne aj Sixty Dom Mosque. Oblasť, ktorú spravoval dostala meno Khalifatabad. Jeho mauzóleum je jednou z najnavštevovanejších pamiatok oblasti. Bol hlboko veriacim moslimom a svojou charitatívnou činnosťou získal pre islam aj veľa hinduistov, ktorí tu žili po stáročia. Zomrel 25. októbra roku 1459.
K areálu mauzólea patrí aj umelé jazero, v ktorom už tradične chovajú dvoch krokodílov.
Mešita deviatich dómov Nine Dom Mosque sa nachádza neďaleko mauzólea na západnej strane umelého jazera. Do jej západných múrov je zabudovaný mihráb, ktorý smeruje k Mekke. Pred mihrábom je zvlnená terakotová podlaha s kvetinovými motívmi, ktorá sa prelieva do dekoratívnych obkladov okolo mihrábu. Oválne vežičky lemujú všetky štyri rohy budovy.
Zinda Pir Mosque je jednodómová mešita, ktorá si zatiaľ nezískala veľa priaznivcov, a tak sa nachádza v troskách tak, ako ju objavili. Zrejme takýchto stavieb je ešte veľa. Domáci si evidentne prilepšujú stavebným materiálom z ruín historických pamiatok.
Najvýznamnejšou pamiatkou oblasti je 60-dómová mešita, Sixty Dom Mosque, v ktorej areáli sa nachádza aj múzeum. Múzeum bolo vybudované v roku 2001 z prostriedkov, ktoré poskytla organizácia UNESCO. Slúži ako náučné centrum o histórii oblasti známej ako Khalifatabad, dnes pod menom Bagerhat. Vo vnútri areálu je zakázané fotografovať, ale úprimne, nie je ani čo. Je tam zopár starožitností a veľa starých fotografií urobených počas archeologických vykopávok. Najnovším exponátom je preparovaná koža krokodíla z jazera pri mauzóleu Jahana Aliho, ktorý zomrel na starobu asi pred dvoma rokmi. Volal sa Kalapahar.
Keď sme vychádzali z múzea pristavila nás turistická polícia a my sme už mali obavy, čo sme asi tak vyviedli. Po obvyklej otázke odkiaľ sme sa z toho nakoniec vykľulo fotografovanie. Príslušníci turistickej polície si zbierajú fotografie s turistami. Asi sa pretekajú, kto má koľko fotiek s čo možno najexotickejšími návštevníkmi Bangladéšu. Pravdepodobne sme sa stali raritou, aj keď viem o niekoľkých Slovákoch, čo už Bangladéš navštívili. Prví sme tu zo Slovenska rozhodne neboli, ale možno poslední na dlhšiu dobu.
Samotná mešita 60 dómov je najväčšou v celom Bangladéši. Bola postavená v 15. storočí za vlády Jahana Aliho. Je dlhá 49 metrov a široká 33 metrov. V jazyku bangla sa volá „Shat Gombuj Masjid“, čo v preklade znamená mešita 60 dómov. V skutočnosti má nad hlavnou halou 77 dómov, ktoré sú podopierané presne 60 stĺpmi. Pravdepodobne pri preklade z arabštiny došlo k omylu a už to tak ostalo. Dóm tu treba chápať ako veľkú klenutú kopulu na chráme.
Oproti cez cestu sa nachádza mešita Singair Masjid (mosque) tú sme si len letmo obzreli a už sme mali program na dnešok splnený, ale ja som mal ešte v zálohe jednu mešitu, ktorú som si našiel v rámci prípravy na našu cestu. Mali sme problém ju nájsť, cesta k nej bola taká úzka a rozbitá, že sme museli z auta vystúpiť a ísť pešo, aby sme ho odľahčili a mohlo po výmoľoch bezpečne prejsť.
Bibi Begni Mosque je jednodómová mešita pravdepodobne zo začiatku 15. storočia. Mešita má štvorcový pôdorys. Jej východná strana má tri klenbové vstupné otvory do haly, kde sa uskutočňovali modlitby. Na protiľahlej západnej strane sú tri mihráby, opäť s jasnou orientáciou k Mekke. Bibi Begni bola pravdepodobne jednou z manželiek chána Jahan Aliho, možno že bola dokonca iba jeho milenkou. Ale musela byť pre neho niečím výnimočná, keď jej dal postaviť mešitu.
Potom si zase náš sprievodca Azim spomenul, že tu neďaleko je ešte jedna mešita, pri ktorej bol naposledy asi pred 12 rokmi s jednou japonskou turistkou. Išlo sa k nej pešo asi 10 minút cez dedinu, v ktorej turistu fakt nevideli asi desať rokov. Kráčali sme po jej úzkych uličkách a ľudia vychádzali z domov sa pozrieť, čo sa deje. Pýtali sa na tie dve čudá, na nás, odkiaľ sme a kam ideme? Azim im trpezlivo vysvetľoval, že si ideme pozrieť tú mešitu, čo majú za dedinou. Videli sme na ich tvárach úsmev a počudovanie nad takou pochabosťou. Tí Európania sú ale čudní.
Nakoniec sme prišli k zanedbanej budove na konci dediny, kde chlapci hrali kriket. Akurát bol západ slnka a aj náš sprievodca bol nadšený tým pohľadom. Neviem, ako sa tá mešita volala a viete, že ma to ani netrápi?
Lubo Repka.
