Žiadny prístav, žiadne mesto nebolo vidno, len malú, drevenú stavbu na brehu rieky, ktorá mohla slúžiť ako nástupište pre malé lode. Pozrel som sa tým smerom cez ďalekohľad a videl som tam stáť húf ľudí a veľa detí, ktorí evidentne čakali na nás.
Áno, už sme tu. Toto je určite tá dedinka, ktorú máme v pláne navštíviť, o ktorej som si zistil, že pre niektorých cestujúcich z minulého roku, lebo táto plavba sa robí iba raz za rok približne v tomto istom čase, koncom novembra a začiatkom decembra, tak táto zastávka bola najlepšou z celej plavby. Tu, uprostred ničoho.

Absolútne odľahlá dedina asi so sto obyvateľmi uprostred Amazonského dažďového pralesa úplne bez turistickej infraštruktúry. Teraz destinácia lákajúca cestovateľov svojim autentickým šarmom jednoduchého života amerických indiánov žijúcich na tejto rieke už po stáročia. Názov dedinky Boca de Valéria v preklade znamená „Ústie rieky Valéria“. A skutočne sa tu stretáva riečka Valéria s Amazonkou, ktorá ju pohltí ako veľryba planktón.
Obyvatelia osady vás prijmú s otvorenou náručou a úsmevom na tvári. Vyobliekajú svoje deti do pestrofarebných, čistučkých odevov, niektoré majú aj karnevalový nádych, iné sa snažia byť autentické, ale všetky sú čistučké a milé. Také sú aj samotné deti a na veci nemení nič fakt, že za fotku a svoju pozornosť si pýtajú dolár. Tých si sem musíte prichystať veľa. Všetko je za dolár. My sme sa na to pripravili, ale nechceli sme pôsobiť ako americkí turisti, tak sme mali lokálnu menu., čo je brazílsky real v hodnote asi 4,25 za dolár. Okrem toho sme ale v Miami nakúpili zošity, farbičky, perá, strúhadlá a podobné písacie a kresliace potreby a tie sme deťom rozdávali. Ale dávali sme aj peniaze, lebo tie pýtali dospelí, ktorí sa tiež na našu návštevu pripravili.



Domáci nemajú žiadny problém s pozvaním návštevníkov priamo do svojho domu. Môžete si všetko pozrieť, vstúpiť do hociktorej miestnosti a všetko si fotiť. Len sa za to očakáva malá odmena, ktorú s radosťou dáte týmto milým ľudom, lebo viete, že peniaze použijú na svoj život, pre deti na ich oblečenie a vzdelanie.





Pokračujeme v prehliadke dedinky. V osade je jeden kostol a jedna škola a niekoľko obchodov-krčiem, kde si aj môžete sadnúť a dať nejaký nápoj, dokonca aj pivo.
















Čo sa týka pôvodných obyvateľov Brazílie už pred 10 tisíc rokmi tu žili stovky rôznych kmeňov. V oblasti Santarém a Parintins, teda niekde v tejto časti Amazónie boli objavené úlomky najstaršej keramiky celej západnej pologule. Ich vek bol rádiokarbónovou metódou určený na 8 000 rokov. Prví Európania, ktorí kolonizovali Brazíliu ich nazývali „índios“, ako už vieme na základe Kolumbovho omylu. Brazília spočiatku Portugalcov nijako neoslnila. Bohatli na obchode s Indiou a Čínou na základe cesty okolo Afriky, ktorú objavil Vasco da Gama v roku 1498. V roku 1529 vytvorili systém kapitanátov, na základe ktorého bola Brazília rozdelená na pásy územia, ktoré kráľovská administratíva poprideľovala portugalským šľachtickým rodinám ako dedičné léno. Podarilo sa vytvoriť iba štyri, ale aj tie neprosperovali a tak sa postupne vrátili Korune a stali sa provinciami. Prvým hlavným mestom sa stal San Salvador v provincii Bahia.
Kolónia sa postupne rozvíjala, najmä vďaka pestovaniu cukrovej trstiny a práci otrokov, dovážaných z Afriky. Pobrežie západnej Afriky bolo relatívne blízko k Brazílii a tak sem chodili výpravy lovcov otrokov, ktorých potom prevážali na prácu do Brazílie alebo ďalej predávali Španielom.
Zlom v dejinách Brazílie zapríčinil Napoleon. Pred jeho okupačnými vojskami v strachu utiekol celý portugalský kráľovský dvor. V priebehu novembra a decembra roku 1807 sa preplavili z Lisabonu do Brazílie s celým svojim majetkom, služobníctvom a otrokmi a kráľ aj celou kráľovskou pokladnicou. Bolo to asi 15 000 ľudí. V tom období mala celá Brazília asi 70 tisíc obyvateľov európskeho pôvodu, tak si viete predstaviť, čo to znamenalo.
Najprv sa usadili v San Salvadore v Bahii, neskôr sa presunuli do novej osady Rio de Janeiro. Bol to kráľ Joao VI., ktorý to všetko zariadil a tak sa po prvýkrát v histórii stala bývalá kolónia hlavným sídlom Koruny. Karta sa proste obrátila.
Po Napoleonovej porážke sa kráľovi vôbec nechcelo naspäť, tak sa mu v Brazílii zapáčilo. Nakoniec sa v roku 1821 musel vrátiť, v Brazílii však nechal svojho syna Pedra ako regenta Brazílie. Rok na to Pedro vyhlásil osamostatnenie Brazílie od Portugalska a vyhlásil sa za cisára Brazílie. Stal sa známym ako Dom Pedro I. Nebol dobrým vládcom a tak v roku 1831 musel odstúpiť. Nahradil ho jeho 5 ročný syn Pedro II. Ten sa ukázal, keď dospel, ako veľmi schopný a Brazília mu vďačí za mnoho. Vládol do roku 1889. Na základe politického tlaku odstúpil a otvoril cestu vzniku Brazílskej republike. Tá oficiálne vznikla 15. novembra 1889.
Toto bola dlhá odbočka, ale pokladal som za potrebné to spomenúť, veď sme v Brazílii a musíme o jej histórii niečo vedieť, aby sme pochopili jej súčasnosť. Aj z pohľadu týchto znalostí je úžasné pozorovať, ako sa domácim podarilo skĺbiť tradičný spôsob života s primerane aplikovaným technickým pokrokom modernej civilizácie, ktorý sa k nim dostal. V dedine je zavedená elektrina, niektoré domy majú satelity, „teenageri“ majú vo svojich izbách výkonné repro-sústavy, používajú mobily a napriek tomu je tu cítiť úctu k jednoduchému životu a tradíciám.

Ku brehu boli prirazené rybárske člny, na ktorých ponúkali krátky výlet po rieke Valéria. Mali sme dosť času a tak sme na taký výlet išli. S domácim sme sa dohovorili veľmi jednoducho, cena bola primeraná a potom už neprehovoril ani slovo, lebo slová neboli potrebné.





Všetky darčeky sme rozdali, niečo sme nechali aj v škole, všetky drobné bankovky sme tiež rozdali a spokojní na duši sme sa vrátili tenderom na loď.

Musím podotknúť, že všetci cestujúci mali úsmev na tvári a bolo vidieť, ako im domáci naliali do duší optimizmus a radosť zo života. Tento zážitok bude v dosť kontraste s tým, čo nás čaká v meste Manaus. Ale o tom až nabudúce.
Lubo Repka.