Najstaršie nálezy možno datovať až do obdobia spred 12 tisíc rokov. V súčasnosti má Kolumbia asi 50 miliónov obyvateľov a zaberá rozlohu miliónstoštyridsaťdvatisíc kilometrov štvorcových, je 23-krát väčšia ako Slovensko. A na tejto veľkej ploche žilo veľa významných kmeňov. Z obdobia pred príchodom španielskych dobyvateľov to boli v oblasti Bogotá Muiscovia, v okolí mesta Medellin to bol kmeň Quibaya, Cali dostalo meno podľa kmeňa Calima, Cartagenu a karibskú oblasť obývali kmene Zenú a Tayrona. A ešte mnoho ďalších kmeňov a civilizácií, z ktorých každá mala svoj typ keramiky, svoju osobitú kultúru. Kmeň La Tolita sídlil na brehu Tichého oceánu, Nariňo na hranici s Ekvádorom a San Augustín, Tierradentro a Tolima v Andách. A to nespomínam kmene obývajúce amazonskú časť Kolumbie, ktorých potomkovia tam doteraz žijú, čo sme mali možnosť vidieť pri našej návšteve hlavného mesta amazonskej provincie Leticia. Dostaneme sa k tomu v ďalšom blogu, ktorý bude o rieke Amazonka.
V súvislosti s našou návštevou Bogoty musím ako prvé práve s ohľadom na kultúru pôvodných obyvateľov spomenúť múzeum zlata. Toto múzeum má najväčšiu zbierku zlatých predmetov predkolumbovského obdobia na celom svete. Okrem toho tu je vystavené množstvo unikátnych exponátov z textilu, dreva, kameňa a keramiky. Všetky majú nesmiernu umeleckú hodnotu a vždy ma fascinujú tým, že sú úplne iné ako pamiatky z Európy alebo Ázie.
Poporo je malá nádobka, v ktorej pôvodní obyvatelia uschovávali vápencový prášok, ktorý získali vypálením a rozdrvením morských mušlí. Vrch sa dá odňať a je tam tenká ihlica, ktorou sa dá nabrať malé množstvo prášku. To sa potom dá do úst, keď žujete lístky koky. Keďže žutie lístkov koky bolo posvätným rituálom aj vlastníctvo popora bolo výsadou náčelníkov a šamanov. Čím krajšie poporo niekto mal, tým viacej stúpla jeho prestíž. Chudobnejší mali poporo z kameňa alebo z keramiky.
Poporo Quimbaya je národným symbolom Kolumbie. Pochádza asi z roku 300 nášho letopočtu. Jeho replika slúžila ako hlavná cena cyklistických pretekov okolo Kolumbie v rokoch 2019 a 2020. Originál bol objavený v roku 1850. V roku 1939 ho Banco de la República odkúpila, aby založila zbierku zlatých umeleckých predmetov z histórie Kolumbie. Tá potom poslúžila ako základ pre toto múzeum.
Prvá sála múzea sa zaoberá metalurgiou, spôsobmi ako pôvodní obyvatelia spracovávali kovy. Bolo to hlavne zlato, meď, striebro a platina. V druhej sále sú ukážky rozličných výrobkov z kovov slúžiacich praktickému použitiu. Tretia je venovaná ozdobným a náboženským predmetom vyrobeným z kovov. Ich estetická stránka sa opiera o mytológiu, ktorú zobrazuje takým spôsobom, aký inde neuvidíte. Štvrtá sála sa venuje šamanizmu a šamanským ceremoniálom. Sú tu vystavené predmety, ktoré pri nich šamani používali. Všetko to bolo neuveriteľne krásne a zaujímavé. Veď pozrite si niektoré fotky a uvidíte.
Mesto založil 6. augusta roku 1538 španielsky dobyvateľ Gonzalo Jimenéz de Quesada. Nazval ho Santa Fe de Bogotá.
Uskutočnil veľmi nekompromisnú dobyvačnú expedíciu na území kmeňa Muiscov, ktorí obývali túto časť. Španieli už mali skúsenosti z iných dobyvačných vojen na území Ameriky a tak to tentokrát prebiehalo veľmi rýchlo. Všetkých jemu podobných dobyvateľov hnala len vidina zlata, všetci chceli nájsť bájne El Dorado, krajinu zlata a všetko zlato, čo nakradli sa im málilo. Zlaté a strieborné predmety neuveriteľnej umeleckej hodnoty roztavili a narobili z nich tehličky. Tie sa ľahšie prepravovali.
Španielska koloniálna nadvláda trvala takmer dvesto rokov. Začala sa na karibskom pobreží, kde prví Španieli pristáli ešte v roku 1499. Bol to Alonso de Ojeda a Amerigo Vespucci, ktorí predbehli Krištofa Kolumba. Ten tu pristál po prvý raz až v roku 1502 na svojej štvrtej a poslednej výprave do Ameriky. Amerigo Vespucci ako prvý vyjadril názor, že sa nejedná o indické ostrovy, ale že ide o Nový svet. Pravdepodobne aj preto sa dnes Amerika volá Amerika a nie Kolumbia. Napriek tomu sa Kolumbovi dostalo veľkej cti a je po ňom pomenovaný aspoň jeden štát Ameriky.
Z karibského pobrežia potom Španieli pokračovali smerom do vnútrozemia. Gonzalo Jiménez de Quesada vyrazil 6. apríla roku 1536 s 800 vojakmi a do oblasti, kde sa teraz nachádza mesto Bogotá dorazil 9. marca roku 1537, ale to už mal len 162 mužov. O sto rokov neskôr zostalo z kmeňa Muisca nažive asi 15 percent. Ostatní boli buď zabití alebo zomreli na choroby, ktoré so sebou priniesli Španieli. Španielom sa indiánske dievčatá páčili a tak sa krv Európanov rýchlo premiešala s krvou pôvodných obyvateľov. Ich potomkovia sa volajú mestici a v súčasnosti tvoria v Kolumbii spolu s belošským obyvateľstvom (kolumbijčania v štatistikách nerozlišujú medzi bielym a mestickým obyvateľstvom) 87,58 percenta z celkového počtu. Pôvodných obyvateľov je asi 4,1 percenta.
Začiatkom 19. storočia to bolo ešte trochu inak. Výsadné postavenie v spoločnosti mali Španieli, ktorí prichádzali z poverenia kráľa. Veľký vplyv ale už mali aj Španieli, ktorí sa v Kolumbii usadili a zbohatli tu. Potom nasledovala vrstva mesticov, ktorí tvorili väčšinu obyvateľstva. Tá časť Španielov, ktorí sa považovali už za Američanov sa začala proti kráľovským úradníkom búriť. Chceli spravovať svoje záležitosti sami, bez kráľovských sprostredkovateľov a poskokov. Začal sa boj o nezávislosť. Kolumbijská deklarácia nezávislosti bola vyhlásená 20. júla 1810. Tento deň je doteraz štátnym sviatkom. Lídrom oslobodzovacieho hnutia sa stal Simón Bolívar.
Bolívar bol Venezuelčan, ale stal sa legendárnym lídrom revolúcie nielen vo Venezuele, ale aj v Kolumbii, Paname, Peru, Bolívii a Ekvádore. Myšlienka zjednotenia týchto krajín do jedného celku pod názvom Gran Colombia ho úplne opantala. Vydržala však iba do jeho smrti. Táto únia vznikla v roku 1819 a zanikla v roku 1830. Najprv sa od nej odčlenila Venezuela a Peru. Zostávajúca časť sa premenovala na Novú Granadu. Ani tá nevydržala dlho. Ekvádor aj Bolívia išli svojou cestou a tak vznikla Republika Kolumbia. Jej súčasťou bola stále aj Panama. Tá sa odčlenila v roku 1903.
Simón Bolívar sa narodil v roku 1783 v Caracase (Venezuela) a zomrel v roku 1830 v Santa Marte, ktorá teraz patrí Kolumbii. Pochovaný je v miestnej katedrále. V Bogote mal dom, v ktorom je teraz jeho múzeum. Dom sa volá Quinta de Bolívar. Quinta je v španielčine niečo ako chata, ale mne to skôr pripomínalo rozsiahlu rezidenciu s veľkou záhradou a zázemím ako budova pre služobníctvo, stajne pre kone a podobne. V osobitnej časti sú vystavené aj jeho zbrane, z ktorých najslávnejší je meč, teda teraz už iba jeho replika. Meč totiž 17. januára roku 1974 ukradla partička komunistických teroristov, ktorá si hovorila M-19. Počkali si na záverečnú hodinu, kedy sa múzeum zatváralo, vylomili zámky a rozbili vitrínu, v ktorej bol meč vystavený a následne ušli vraj na Renaulte 12. Potom sa týmto mečom chválili v médiách. Vytvorili skupinu, ktorá si dala názov „Rád ochrancov meča“, do ktorej začlenili aj Fidela Castra. V roku 1980 ho vraj vyviezli na Kubu, ale to nie je celkom dobre potvrdené. Ďalšia legenda hovorí, že ho darovali Pablovi Escóbarovi, čo tiež nie je dostatočne potvrdené. Tvorcovia seriálu NARCOS tomu venovali jednu jeho časť. Ale strážcovia meča nad ním stále bdeli a dávali naň pozor. Keď sa teroristická skupina M-19 31. januára 1991 vzdala úradom a ukončila svoju činnosť ako gesto dobrej vôle vrátila aj meč. Originál je teraz v depozitári Banco de la República, tej istej, ktorá sa zaslúžila o zriadenie múzea zlata.
Čomu sa v iných mestách hovorí staré mesto alebo historické centrum mesta, to sa v Bogote volá La Candelaria. Prvá vec, ktorú sme tu videli bolo múzeum zlata. Odtiaľ sme sa vydali pešo na námestie Simóna Bolívara, kde sa nachádzajú najznámejšie budovy mesta, ako sú katedrála, Kapitol, kde sídlia obidve komory parlamentu, palác Justície a palác Lievano, kde sídli starosta mesta. Uprostred je Bolívarova socha.
Budova Kapitolu sa začala stavať v roku 1848 a bola dokončená až v roku 1926. Dovnútra sme sa nedostali. Rovnako sme to ani neskúšali s budovou Justície a ani s palácom Lievano. Vošli sme iba do katedrály, ale aj tam sme sa museli krotiť pri fotení, lebo bola plná veriacich.
Catedral Basílica Metropolitana y Primada de Bogotá je rímsko-katolícky kostol, ktorého pôvodná verzia bola postavená už v rokoch 1556 až 56. Vlastne aj tá bola postavená na mieste ešte staršej, drevenej kaplnky. V roku 1572 musel byť kostol zrekonštruovaný, lebo bol zle postavený. Jeho základy sa začali rúcať. Boli síce vybudované pevnejšie základy, ale ani tie neodolali zemetraseniu z roku 1785. Do terajšej podoby ho prestavali v roku 1807 až 23.
Na prechádzku ulicami Candelarie som sa veľmi tešil. Ukončili sme ju v múzeu venovanom najslávnejšiemu maliarovi a sochárovi Kolumbie Fernandovi Boterovi.
Fernando Botero sa narodil 19. apríla roku 1932 v Medellíne. Dúfam, že svoju deväťdesiatku tento rok oslávi v plnom zdraví a pohode v spoločnosti svojich tučných modelov a modeliek, ktoré s takou láskavosťou a humorom po celý svoj život zobrazoval. Objektívne však treba povedať, že on tvrdí, že tučných ľudí nemaľuje, že maľuje prehnané proporcie. Manipuláciou s priestorom a perspektívou dáva svojim dielam osviežujúci, satirický podtón.
Tento pohľad na svet získal pri jednom obraze, keď v roku 1956 v Mexiko City maľoval mandolínu a urobil jej nezvyčajne malú rezonančnú dieru.
Botero nemal ľahké detstvo, stratil otca už keď mal 4 roky. Jeho matka a dvaja bratia ostali bez otca, živiteľa rodiny. Ako dvanásťročného ho jeho strýko dal na toreádorskú školu. On namiesto bojovania s býkmi ich začal kresliť a maľovať vodovými farbičkami. Tie potom predavač vstupeniek predával pri vstupe do arény. Ako 16-ročnému mu publikovali miestne noviny prvú maľbu a ako 19-ročný už mal svoju prvú samostatnú výstavu. Potom cestoval po Európe a navštevoval jej najvýznamnejšie galérie. Učil sa sám od najlepších majstrov 19. a 20. storočia. Svoj životný štýl objavil, ako som už napísal v Mexiku.
Múzeum bolo vytvorené na základe jeho iniciatívy. Mestu daroval 123 svojich obrazov a sôch a okrem toho 85 obrazov a sôch svetoznámych umelcov zo svojej osobnej zbierky. Sú medzi nimi napríklad diela Picassa, Chagalla alebo francúzskych impresionistov.
Po návšteve múzea sme mali strašnú chuť na kávu. Ja som ale tvrdohlavo odmietal vojsť len tak hocikam. Hľadal som niečo originálne a nakoniec sme aj našli kaviarničku, kde nám urobili ochutnávku kolumbijskej kávy.
Chcete sa relatívne lacno a dobre najesť? A chcete niečo naozaj kolumbijské? Navštívte niektorú z malých reštaurácií v Candelarii. Tá najslávnejšia sa volá La Puerta Falsa a funguje nepretržite od roku 1816. Kým sme ju našli videli sme zase pekný kus Candelarie.
Potom sme sa ešte prešli po Candelarii a nakoniec sme si pozreli jej hlavnú atrakciu, grafitami pomaľované domy a celé ulice v jej hornej časti.
Ak si chcete pozrieť mesto z výšky najlepšie je vyviezť sa lanovkou na kopec Monserrate. Cerro de Monserrate je s mestom spojené pozemnou lanovkou, ktorá návštevníkov vyvezie o 600 metrov vyššie až do nadmorskej výšky 3 152 metrov. Na vrchole kopca postavili už v 17. storočí kostol. Basílica Santuario del Señor Caído y Nuestra Señora de Monserrate bola postavená v roku 1657. Pôvodne to bolo posvätné miesto Muiscov, pretože od mesta sa nachádzalo presne na strane východu slnka v deň rovnodennosti. Katolíci potrebovali prekryť staré náboženstvo novým, tým svojim a tak tu v roku 1620 vybudovali svoju kaplnku. Tú potom v roku 1657 prestavali na kostol a po vzore katalánskeho kopca Monserrat zmenili meno aj tomuto kopcu. Kostol bol venovaný Panne Márii, ale čo sa nestalo. Otec Rojas dal vyrezať z dreva sochu pod krížom padajúceho Ježiša a tá sa stala tak populárnou, že v 19. storočí Pannu Máriu „odpratali“ neviem kam a na jej miesto postavili sochu padnutého Ježiša. El Señor Caído.
Toto miesto sa stalo pútnickým a tomu zodpovedá aj okolie. Okrem náboženských sôch (pri každej z nich sa miestni návštevníci zastavia a prežehnajú) sú tu stánky s náboženskými suvenírmi a jedlom. Ja som tu ochutnal miestnu špecialitu, krvavničky. Neboli zlé, ale našim sa nevyrovnajú. Oni do nich dávajú ryžu a fazuľu a to je potom strašne ťažké jedlo.
Večer 7. novembra 1990 boli v Bogote unesené Maruja Pachón a jej švagriná Beatriz Villamazar de Guerrero. Maruja bola Američanka narodená v New Yorku, ktorá sa vydala za Alberta Villamazara. Villamazar bol významný kolumbijský diplomat a politik, ktorý nekompromisne bojoval proti drogovým kartelom. Okrem toho Marujina sestra bola vdovou po prezidentskom kandidátovi Luisovi Carlosovi Galánovi, ktorého zavraždili v auguste roku 1989 vrahovia najatí drogovými kartelmi. Jej únos bol silnou zbraňou pri vydieraní vlády a prezidenta Cézara Gaviriu v rukách drogových kartelov, ktorých vodcom bol v tom čase Pablo Escobar. Požadoval zrušenie možnosti vydávania osôb stíhaných za obchodovanie s drogami do USA. Prepustená bola po pol roku väznenia.
Únos sa odohral na rohu piatej autostrády a 85. ulice a my sme si nechtiac toto miesto pozreli. Náš hotel bol na 82. ulici vo štvrti, ktorá sa volá T-Zona alebo aj Zona Rosa. Je to jedna z najbezpečnejších štvrtí Bogoty a bola aj vtedy. Sú tu moderné obchodné domy, hotely a ulice plné reštaurácií. Jeden večer, keď sme sa vracali do nášho hotela z prechádzok po štvrti Candelaria sme zobrali taxík z ulice, čo sa veľmi neodporúča. Okrem toho, že mladík jazdil ako blázon som cestou zistil, že nás vezie niekam ďalej, ako sme chceli. Vždy totiž sledujem kam nás taxikár vezie na mojom mobile, aby som mal istotu, že ideme tam, kam chceme. A tak sme prešli našu odbočku na 82. ulicu, aj odbočku na 85. ulicu, kde sa odohral ten únos a už som začal byť nervózny. Upozornil som ho, že asi ide zle, ale on že nie, že ide dobre. Ešte raz som ho upozornil, že nejde dobre a on že „tranquilo“ , čo znamená kľud, kľud. Takto vždy Pablo Escobar v seriáli Narcos „ukľudňoval“ svoje obete tesne predtým, ako ich zlikvidoval. Tak som na chvíľku stíchol a sledoval, čo bude ďalej. Následne konečne odbočil smerom, ktorý bol síce nad našim hotelom, ale aspoň správnym smerom. Nakoniec som zistil problém. Neďaleko bol ešte jeden hotel, ktorý sa volal podobne ako ten náš. Našiel som ho na mape, keď som sledoval trasu, ktorou nás viezol. Pri najbližšej zastávke na semafore som mu vysvetlil ten omyl, on sa ospravedlnil a následne nás už správne zaviezol do nášho hotela. Poviem vám úprimne, že som si vydýchol. Šofér očakával, že sa s ním budem hádať o cenu, lebo nás doviezol obchádzkou, ale ja som mu dal ešte aj „tringelt“.
Jeden z mojich najobľúbenejších spisovateľov Gabriel García Márquez, nositeľ Nobelovej ceny napísal o tomto únose veľmi pútavú reportáž. Správa o jednom únose (Noticia de un secuestro) vydaná v Bogote v roku 1996. Márquez v rokoch 1954 a 1955 v Bogote pracoval pre El Espectador, takže prostredie dobre poznal.
Keď sme prišli na hotel, tak sme si to hneď zamierili do baru a objednal som ten najlepší kolumbijský rum, aký majú. Barman bol skvelý a nalial nám z rumu Parce.
Parce rum je vyrobený z cukrovej trstiny bez pridania akýchkoľvek iných ingrediencií. Sú dva druhy, jeden zrie v sudoch 8 rokov a druhý 12 rokov. Názov rumu sa dá preložiť ako „dobrý priateľ“, v angličtine „pal“, u nás „kamoš“. Za každú predanú fľašu rumu výrobca garantuje zasadenie jedného stromu v amazonskej časti Kolumbie.
Na letisku som si ho potom kúpil, aby sme si džungľu naklonili a prežili všetko v poriadku. V ďalšom článku vám porozprávam o tom, čo sme zažili na rieke Amazonka a priľahlých pralesoch na hranici troch štátov Kolumbia/Peru/Brazília.
Lubo Repka.
