Jedným z nich je aj Ekvádor. Ak si pozriete jeho mapu, tak vidíte, že sa ťahajú jeho stredom od severnej hranice s Kolumbiou až po južnú hranicu s Peru. Na západe sa zvažujú do nížiny, ktorá končí v Tichom oceáne a na východe postupne klesajú do amazonských pralesov smerom ku hraniciam s Brazíliou a Peru. Týmto spôsobom v Ekvádore nájdete takmer všetky druhy počasia, od snehu na vrcholoch sopiek až po tropické vody oceánu. Úplnou raritou sú Galapágy, o ktorých som už písal v predchádzajúcom článku.
My sme v januári tohto roku prešli ekvádorské Andy z juhu na sever a o tejto ceste bude tento článok.
Začali sme rovno od mora, v prístave Guayaquil, teda v nadmorskej výške 0 metrov nad morom. Mestám ako takým chcem venovať samostatný článok a tak hneď vyrazme do hôr.
Z mesta Guayaquil do mesta Cuenca je to len 200 kilometrov, ale trvá to aj 4 hodiny, ak sa nikde nezastavíte. To by ale bola chyba, lebo budete prechádzať národným parkom Cajas. My sme sa zastavili na vyhliadke Tri kríže, Tres Cruces. Táto vyhliadka sa nachádza v nadmorskej výške 4 167 metrov nad morom. Teda v priebehu asi dvoch hodín sme sa z nuly dostali až do tejto výšky. Prekonali sme výškový rozdiel viacej ako 4 tisíc metrov. Keď som vystúpil z auta okamžite som to pocítil. Okrem ťažšieho dýchania sa mi aj ťažšie držala rovnováha. Našťastie sme sa tam dlho nezdržali a tak sa výšková choroba nestihla plne rozvinúť. Podrobnejšie sa tejto téme budem venovať v súvislosti s našim výstupom na sopku Chimborazo o pár riadkov neskôr. Mali sme to totiž premyslené tak, že tu v Cajas sa iba zastavíme a aklimatizujeme sa dvojdňovým pobytom v meste Cuenca, ktoré leží „len“ v nadmorskej výške 2 560 metrov.
Parque Nacional El Cajas, alebo aj Národný park Cajas (kachas) bol vyhlásený národným parkom 5. novembra roku 1996, teda nie až tak dávno. Rozprestiera sa v rozlohe 285 kilometrov štvorcových v nadmorskej výške od 3 100 metrov až po 4 450 metrov nad hladinou mora. Meno Cajas je odvodené od pôvodného kečuánskeho názvu „cassa“, ktoré znamená niečo také ako „za hranicou snehu“. Kečuánčina bola oficiálnym jazykom Inkov, tu v Ekvádore sa hovorí jej variantom, ktorý je Kichwa.
Cajas je vodný svet uprostred hôr. Nachádza sa tu 786 jazier. Je to raj pre turistov, prechádzať sa tu dá donekonečna a na všetkých možných úrovniach. V každom prípade sa odporúča aklimatizácia, čo vraj najmä ľudia z mesta Guayaquil podceňujú. Možno kvôli nim sú tu tri kríže, tri náhrobky, aby ich varovali pred nerozvážnymi túrami.
Aj samotná cesta autom bola zážitok. V podstate sme mali šťastie, lebo ju znovuotvorili len asi pred dvoma týždňami. Boli tam totiž úseky, na ktorých sa úplne zosypala alebo bola zavalená kameňmi. Následky sme videli aj my, ale už sa aspoň vytvorili priechody, cez ktoré sa dalo prejsť.
Po aklimatizácii v mestách Cuenca a Guamote sme mali naplánovaný výstup na sopku Chimborazo. Samozrejme nie na jej úplný vrchol, ktorý je vo výške 6 263 metrov, ale chceli sme zdolať nadmorskú výšku 5 000 metrov. Po dvoch nocľahoch v meste Cuenca (2 560 metrov) a jednom v meste Guamote (3 080 metrov) sme si na to trúfali. Čakal nás náročný deň, pretože Christian, náš sprievodca a šofér v jednej osobe nám chcel ukázať miestny trh a tak sme museli vstávať už o pol šiestej a o šiestej ráno sme už išli na trh.
Trh v Guamote sa koná každú stredu a je udalosťou týždňa pre široké okolie. Samotné mestečko má asi 45 tisíc obyvateľov, ktorí sú na 90 percent indiáni, teda pôvodní obyvatelia Ameriky.
Najprv sme sa boli pozrieť na miestach, kde sa kupujú a predávajú zvieratá. Osobitne je umiestnený hovädzí dobytok, inde prasiatka a osobitne sú aj ovce s kozami. Úplne inde sú umiestnené kone. Potom je v uliciach mesta trh s bežnými potrebami, varené jedlo, kde sa dá dobre najesť a miesto, kde sú sústredené menšie zvieratká ako hydina, králiky a morské prasiatka. Najlepšie atmosféru dokresľujú nasledujúce fotky, veľký popis je tu zbytočný.
Po následných skromných raňajkách sme sa vybrali na sopku Chimborazo. Nie sme žiadni horolezci a ani veľkí turisti, sme skôr vyznávači mestskej, kaviarenskej turistiky a sliediči po múzeách a tak som bol sám na seba zvedavý, ako to dopadne. V najhoršom prípade som bol pripravený uspokojiť sa s „výjazdom“ autom do výšky 4 800 metrov, odkiaľ si urobím pár fotografií. V tom najlepšom prípade som chcel pokoriť výšku 5 000 metrov nad morom osobným výstupom po svahu sopky. To by znamenalo prekonať asi dva kilometre stúpania a dvesto výškových metrov.
Keď sme vystúpili z auta ujal sa nás miestny horský vodca Alfredo. Zdôraznil, že sa nesmieme ponáhľať, kráčať pomaličky a dýchať zhlboka. To sa vám povie dýchať zhlboka. V živote som ten pocit nepoznal, ale teraz som až pochopil, čo je to dýchať v takej nadmorskej výške. Nešlo to. Do pľúc som nabral iba asi tak polovičku vzduchu, ďalej to nešlo. Cítil som, že v dolnej polovici pľúc sa mi hromadí odkysličený vzduch a nie a nie ho vydýchnuť, aby sa na jeho miesto dostal čerstvý, okysličený. Po pár krokoch som dychčal akoby som prebehol maratón. Ale Alfredo bol úžasný. Začal mi predcvičovať hlboký nádych a výdych, aký sme sa učili niekedy na základnej škole alebo ešte skôr. Rozpažiť ruky, vystrieť chrbát a nádych. Spustiť ruky dolu a výdych. Po pár cvikoch som pocítil, že mi prúdi čerstvý vzduch aj v dolnej polovici pľúc. A tak som znovu vykročil. Dvadsať krátkych krokov a bol som tam, kde predtým. Tak sme zastali a Alfredo so mnou zase cvičil dýchanie. Postupne sme takto stúpali vyššie a vyššie a ja som sa to naučil kontrolovať. Nakoniec som to zdolal za 50 minút, čo bol podľa Alfreda veľmi dobrý čas. Na mobile mi stále ukazoval v akej sme nadmorskej výške, čo mi tiež veľmi pomáhalo. Viditeľnosť totiž nebola veľmi dobrá, vrchol sopky som nikdy nevidel.
Sopka Chimborazo je najvyšší vrchol Ekvádoru. V Andách je to ale iba 39. vrchol v poradí. Najvyššia v Andách je Aconcagua a nachádza sa na hranici medzi Čile a Argentínou. Má výšku 6 959 metrov. Najvyšší vrchol sveta je himalájsky Everest vo výške 8 848 metrov. Ale aj tak má Chimborazo v jednom výškové prvenstvo na svete. Je to najvzdialenejší bod na svete od stredu zeme. Ako asi všetci vieme, Zem nie je perfektná guľa, je v oblasti rovníku „rozpučená“, póly sú akoby sploštené. Sú teda bližšie ku stredu zemegule. Aj more na rovníku je od stredu zeme vzdialenejšie ako na póloch. V dôsledku toho je vrchol Chimborazo vzdialený od stredu zeme 6 384 kilometrov. Vrchol Everestu je ale od stredu zeme vzdialený „iba“ 6 382 kilometrov.
Na mieste, kde sme my skončili ozajstní horolezci iba začínajú. My sme začali pri Carrel Hut (chata bratov Carrelovcov) vo výške 4 800 metrov a skončili pri Whymper Hut. Chata je pomenovaná po Angličanovi Edwardovi Whymperovi, ktorý ako prvý v roku 1880 vystúpil na vrchol Chimborazo. Jeho dvaja lokálni sprievodcovia boli práve bratia Carrelovci. Asi sto metrov nad Whymperovou chatou začína ľadovec. Po jeho svahu vedie „cesta“, ktorá sa volá El Castillo a je najpopulárnejšou výstupovou trasou na vrchol sopky.
A ešte stručne k tej výškovej chorobe. Nikdy to nepodceňujte. A platí to nielen o výstupoch do vysokých nadmorských výšok, ale aj o zostupoch, najmä pre potápačov. Stretol som sa s tým, keď som aktívne prístrojovo potápal. Parciálny pomer kyslíku vo vzduchu, ktorý dýchame sa mení s tlakom vzduchu približne takto. Čím ste nižšie pod hladinou mora tým je relatívny pomer kyslíku vo vzduchu, ktorý dýchate väčší a naopak. Takže potápač pri ponore sa môže až „opojiť“ kyslíkom, akoby dostať do stavu opitosti, blaženosti. Sú zaznamenané prípady, že sa v tomto štádiu opojenia jednoducho rozhodol ísť ešte hlbšie a zahynul. Pri výstupoch na vrchole kopcov je to práve naopak. Relatívny pomer kyslíku so stúpajúcou výškou a klesajúcim tlakom vzduchu spôsobuje problémy s dýchaním. Vo výške 5 000 metrov je kyslíku vo vzduchu, ktorý dýchate iba asi polovička z toho, aký dýchate na hladine mora. Laicky povedané. V skutočnosti je vo vzduchu stále 21 percent kyslíka, ale v objeme vdýchnutého vzduchu je ho asi iba polovičný obsah. Stačí. Lepšie to nedokážem vysvetliť, ale kto má o túto problematiku záujem, určite si podrobnejšie vysvetlenie nájde niekde na internete. Tu som sa iba snažil o môj osobný pohľad na túto záležitosť, keďže mám skúsenosti aj s potápaním a teraz už aj s výstupom do vysokej nadmorskej výšky.
Jedna z najkrajších lokalít ekvádorských Ánd sa nachádza v okolí mesta Baños. Baños de Agua Santa je mesto, turistické centrum, ktoré sa často popisuje ako „brána“ do Amazónie. Nachádza sa v údolí rieky Pastaza v nadmorskej výške iba 1 820 metrov na severnom úpätí aktívnej sopky Tungurahua. V roku 1999 muselo byť viacej ako 25 tisíc jeho obyvateľov evakuovaných, pretože sopka sa prebudila a začala chrliť lávu. Lávový popol vychrlila až do výšky 10 kilometrov a jeho stopy sa našli aj 180 kilometrov od sopky. Zahynulo vtedy 5 ľudí, cesty a domy v okolí boli poškodené lávou. Trvalo to až do roku 2013 a zatiaľ posledné chrlenie bolo zaznamenané 19. augusta roku 2014.
Mesto sa nachádza v údolí, ktorým tečie rieka Rio Pastaza. Pastaza z Ekvádoru tečie do Peru a tam sa pri meste San Lorenzo vlieva do rieky Marañon. Marañon to už je vlastne Amazonka, aj keď sa tak ešte nevolá. Marañon sa neskôr spojí s ďalšou veľkou riekou Rio Napo a odtiaľ sa už volá Amazon. Potom sa pri kolumbijsko-brazílskom meste Leticia mení jej meno na Solimöes (tak rieku volajú Brazílčania) a až pri meste Manaus sa spojí s riekou Rio Negro a odtiaľ už definitívne nesie meno Amazon. O plavbe po rieke Amazon som už písal, ak vás to zaujíma, musíte si zalistovať v mojich predchádzajúcich blogoch.
Na rieke Pastaza je možné pozorovať niekoľko vodopádov, je tu mnoho atrakcií pre turistov. Nad údolím rieky po obidvoch stranách sú vysoké hory siahajúce až tisíc metrov nad hladinu rieky. Po kopcoch sú roztrúsené hotely a kúpeľné rekreačné zariadenia s neskutočne krásnymi vyhliadkami. Najznámejší „hotel“ je Casa del Árbol, chalúpka na strome. Je tu hojdačka, ktorá vás vynesie až ponad okraj svahu s výhľadom na sopku Tungurahua. Teda ak je ju vidieť, väčšinou sa nachádza v oblakoch.
V roku 2014 vyhrala fotka hojdačky v pozadí s dymiacou sopkou prvú cenu v súťaži National Geografic Award. Ja som pri fotení nemal to šťastie. Sopka nevybuchla a ani ju nebolo vidieť.
Najviac sa mi páčilo v Pailón del Diablo – v Diablovom pekáči. Je to 17 kilometrov od mesta Baños dolu prúdom rieky Pastaza v mieste, kde sa rieka Pastaza spája s riekou Rio Verde. Lepšie povedané, kde padá z výšky 80 metrov rieka Rio Verde vodopádom cez okrúhlu roklinu pripomínajúcu panvicu do rieky Pastaza. Vodopád si môžete pozrieť zhora z povrazového mostu alebo zdola. My sme zvolili pohľad zdola.
Poďme však ďalej, ešte to nebolo všetko z prírodných krás ekvádorských Ánd. Ako by povedal James Bond, jedna sopka nestačí. Cotopaxi je druhou najvyššou sopkou Ekvádoru a aj druhým najvyšším vrcholom štátu, týči sa do výšky 5 897 metrov. Je to stále aktívny vulkán, od roku 1738 vybuchol už viacej ako 50 krát. Ostatný raz sa prebudila 14. augusta roku 2015 a erupcie trvali až do 7. októbra 2017.
Náš dvojčlenný tím sa v tomto prípade výnimočne rozdelil. Ja som už nemal chuť pokúšať výškovú chorobu, ale moja manželka si to chcela ešte raz vyskúšať. Keďže som ju nebrzdil urobila tu rekord a zdolala výškový rozdiel tristo metrov od 4 500 do 4 800 za 40 minút. Ale to si musíte pozrieť na jej instagrame, lebo ani ja som nebol pritom. Ja som aj s Christianom ostal na úpätí sopky iba vo výške 3 857 metrov v lagúne Limpiopungo.
Limpiopungo je vlastne bahenné jazero, ktoré prináša život aj do tejto nadmorskej výšky. Je tu množstvo vtákov, v diaľke na oblohe sme dokonca videli letieť dvoch kondorov. Fotku sem ani nebudem dávať, pokúsil som sa ich odfotiť, ale boli veľmi vysoko.
Prešli sme sa okolo celého jazera, čo je asi 2 600 metrov. Po celý čas bola sopka zahalená v oblakoch alebo v hmle. Naopak, neďaleká sopka Rumiñahui bola krásne viditeľná. Má tri vrcholy: Cima Maxima – Najvyšší vrchol (4 722 m), Cima Sur – Južný vrchol (4 696) a Cima Central – Stredný vrchol (4 631 m). Práve výstup na túto sopku môžete začať odtiaľto od jazera Limpiopungo, štartujete totiž z výšky 3 860 metrov.
Nakoniec sme sopku Cotopaxi videli až neskôr v podvečer, keď sme sa vracali od jazera Quilotoa.
Laguna Quilotoa je ďalšia veľká andská atrakcia. Keď v roku 1280 naposledy vybuchla sopka Quilotoa zanechala po sebe kalderu s priemerom 3 kilometre. Tá je teraz naplnená čistou vodou, ktorá má tyrkysovú farbu. Jazero sa nachádza v nadmorskej výške 3 800 metrov, my sa naň pozeráme z výšky takmer 4 000 metrov. Okolie jazera a bývalej sopky je tiež veľmi malebné. Je to vidiecka krajina, ktorú obývajú pôvodní obyvatelia tak, ako to bolo aj pred mnohými rokmi. Stále sú to farmári, ktorí na zvlnených pahorkoch pestujú kukuricu a zemiaky, chovajú lamy a z ich vlny vyrábajú textílie.
Mestečko Quilotoa je vstupnou bránou na vychádzky okolo jazera. Do mesta sa platí vstup 2 americké doláre, čo je oficiálna mena Ekvádoru od 13. marca roku 2000. Dovtedy mali menu, ktorá sa volala Sucre a výmena prebehla v pomere 1:25000. Prechod na dolár bol turbulentý, stál aj post vtedajšieho prezidenta, ale proces už bol naštartovaný a nedal sa zastaviť. Dnes hodnotia „dolarizáciu“ Ekvádorčania pozitívne. Keďže je tu oveľa lacnejšie ako v USA v obehu je aj veľa mincí, ktoré už v Spojených štátoch ani nenájdete. Pre zberateľov mincí celkom zaujímavé. Niekoľko ich prinesiem aj domov, lebo mám kamaráta, ktorý je vášnivý zberateľ. Určite sa poteší.
Ešte sa chcem zmieniť o jednej nepeknej veci, o ktorej mi rozprával náš sprievodca Christián a naozaj sa cestou potvrdila. Ľudia z veľkých miest si často kúpia psa, alebo ho kúpia deťom pre radosť. Kým je to roztomilé šteniatko, tak je dobre. Ale neskôr ich to zunuje, deti psík neposlúcha a prestane ich zaujímať. Čo s ním? Autom ho vyvezú von z mesta a tam ho nechajú. Hrozné. A takýchto psíkov sme tu cestou videli veľmi veľa. Táto cesta k jazeru Quilotoa je tým mimoriadne známa. Je smutné pozerať sa na nich, ako čakajú, že ich pán sa pre nich vráti.
Iné nádherné jazero leží pod sopkou Imbabura v rovnomennej provincii. Zastavili sme sa tu cestou do mesta Otavalo. Lago del San Pablo je vodná plocha s dĺžkou 3 a pol kilometra nachádzajúca sa v nadmorskej výške 2 660 metrov. Vrchol sopky Imbaburo, pod ktorou sa jazero nachádza dosahuje výšku 4 609 metrov. Mali sme šťastie, bol krásne viditeľný.
Po ekvádorských Andách by sme mohli chodiť aj mesiac, aj tak by bolo čo pozerať. Určite to musí byť raj pre tých, ktorí milujú hory. Nám to, čo sme videli stačilo. V ďalšom blogu sa pozrieme na mestá a kultúrne pamiatky Ekvádoru. Spojíme si to aj s históriou, preto si mestá rozdelíme na niekoľko častí. Začneme na juhozápade pri mori v najnebezpečnejšom meste Guayaquil.
Lubo Repka.
