Chordeleg je malé mestečko na úpätí Ánd, ktoré si doteraz zachovalo cechový charakter. Je to mesto kovotepcov, hlavne výrobkov zo zlata a striebra. Počas španielskej koloniálnej vlády sa požadovalo, aby každé mesto bolo na niečo špecializované, v niečom vynikalo. Preto sa v mestách sústreďovali výrobcovia určitého tovaru ako napríklad keramika, výrobky z kože, textil a podobne.
Ako som už spomenul, v prípade mesta Chordeleg to boli výrobky zo striebra a zlata. Zlatníctiev tu bolo naozaj veľa. Celé uličky sú plné zlatníckych dielní a obchodov, moje vnučky sa môžu tešiť na strieborné náušničky, ktoré som im tu kúpil. Centrom mestečka je námestie, ktorého najkrajšou budovou je miestny žlto-zelený kostol.
Potom sme si išli pozrieť mestečko Gualaceo. Toto mesto bolo slávne už za čias Cañarov a Inkov. Má totiž neskutočne krásnu polohu. Leží v údolí, ktoré je obklopené horami. Je známe najmä pre svoje trhy, ktoré lákajú ľudí zo širokého-ďalekého okolia už po stáročia. Na trhoch sa obchoduje hlavne s ovocím a zeleninou a potrebami pre domácnosť. Je to aj mesto obuvi a orchideí. Zaujímavý je aj kostol na jeho hlavnom námestí. Ale celý svet ho pozná vďaka jednej firme, ktorá sa venuje pestovaniu orchideí.
Ecuagenera je najväčšia farma orchideí v Ekvádore, kde vám urobia aj špeciálnu prehliadku s odborným výkladom biológa. Môžete sa tu dozvedieť všetko o tom, ako sa orchidey pestujú ako sa o ne treba starať a ako sa na nich dá dobre zarobiť. Vyvážajú ich totiž prakticky do celého sveta. Aj na Slovensko si môžete objednať hocijakú orchideu priamo z tejto farmy. Ich pestovanie je mimochodom dosť zložitý proces. Vypestovať orchideu zo semienka trvá roky, pričom v začiatkoch sa musí pracovať v úplne sterilných podmienkach ako v chemickom laboratóriu. Prvý kvet neuvidíte skôr ako za 5 rokov, možno až za osem. Ja som bol z toho výkladu po chvíľke unavený a tak som prepol na automat, počúval som len tak zľahka a sem-tam som si urobil nejakú fotku. Kvety mám rád hlavne v prírode, pestovateľ zo mňa nikdy nebude, to som si istý. Tak si len pozrite niektoré z tých mojich fotografií a ostatné podrobnosti si naštudujte niekde inde.
Večer sme dorazili do mestečka Ingapirca. Mali sme veľmi zaujímavý hotel. Ono sa to volalo „posada“, čo je v preklade niečo ako hostinec s ubytovaním. To naznačuje, že to malo charakter starobylej formy prenocovania pocestných. A tak aj bolo. Na izbe sme našťastie mali krb. Bola tam strašná zima, vodu nám povedali, že zapnú a nech počkáme pol hodinky, kým potečie teplá. Trvalo to minimálne hodinu. Požiadali sme o drevo do krbu a miestny indián ho obratom doniesol, také polená to boli. Viete ako ich rozkúril? Polial ich benzínom. Potom som už prikladal sám a snažil som sa prikladať aj v noci, lebo izba nie a nie sa zohriať. Napokon som samozrejme zaspal a ráno tam bola taká zima, akoby sme vôbec nekúrili. No proste romantika v horách 3 000 metrov nad morom. Aby ste mi rozumeli, vôbec sa nesťažujem, páčilo sa mi to – ako ukážka života miestnych obyvateľov.
Na druhý deň sme mali prehliadku najvýznamnejšej inkskej pamiatky v Ekvádore. Aj keď je veľmi nespravodlivé, nazvať túto pamiatku inkskou, lebo už dávno predtým, ako ju dobudovali Inkovia tu bola pevnosť národa Cañari. O Cañaroch sme si už písali v predchádzajúcom článku. Koncom 15. storočia sa obidva národy rozhodli žiť spolu v mieri a tak to bolo aj tu. Spoločne na základe technických znalostí Inkov prebudovali miestnu pevnosť, ktorá mala strategickú polohu. Zosilnili ju a aj rozšírili, takže vlastne dostala originálne črty klasickej inkskej pevnosti, ale špecifická bola tým, že stojí na základoch typickej Cañarskej pevnosti. Okrem pôvodnej úlohy pevnosti tým dostala Ingapirca aj novú úlohu. Stala sa skladom. Inkovia sa vyznačovali tým, že po celej ríši mali vybudovanú sieť skladov, v ktorých uchovávali rezervy trvanlivých potravín, odevov, obuvi, zbraní – no proste všetko, čo bolo v prípade núdze potrebné. To im umožňovalo okamžite reagovať na akýkoľvek problém v zásobovaní obyvateľstva a udržiavaní chodu ríše. Inkská ríša bola veľmi centralizovane riadená. Nielenže nepoznali koleso, ale nepoznali ani peniaze a prakticky ani súkromné vlastníctvo alebo obchod. Všetko riadil štát. Produkcia sa zhromažďovala a znovu prerozdeľovala medzi obyvateľov podľa potreby. Premiestňovaní boli dokonca aj ľudia. Ak bolo treba, alebo to bolo v záujme asimilácie novodobytých území boli presťahované aj celé kmene a to až niekoľko tisíc kilometrov. Napríklad do novodobytých oblastí presídlili obyvateľov zo stredu ríše, ktorí priniesli jazyk a kultúru Inkov do nových teritórií. A keď bola krajina dobytá silou, väčšinu jej obyvateľstva presunuli do svojho vnútrozemia a tam sa z nich rýchlo stali Inkovia, či chceli alebo nechceli.
Tu v Ingapirca sa tak nestalo. Cañari sa dobrovoľne podrobili a tak nemuseli čeliť žiadnym represiám, naopak. Naučili sa od Inkov veľa nového. Ale toto všetko trvalo iba dovtedy, kým to cítili ako jediné možné východisko. Ukázalo sa to, keď nečakane do krajiny vtrhli Španieli. V bojoch Inkov proti Španielom sa pridali na stranu Španielov. Mysleli si, že sa od nich oslobodia a znovu nadobudnú samostatnosť. Bohužiaľ sa zmýlili. Výsledkom bolo, že celá pevnosť Ingapirca bol prakticky zrovnaná so zemou a rozobratá. Kamene Španieli bezohľadne použili na stavby svojich chrámov a palácov.
Najlepšie sa zachoval Chrám Slnka. Na vrchole stavby bol chrám, cez ktorého dvere počas rovnodennosti slnečné lúče osvetľovali stred miestnosti. Tú využívali na rituálne účely, o ktorých vieme len veľmi málo.
Z pevnosti Ingapirca sme sa neskôr presunuli do iného zaujímavého hotela. Keďže už na to nebude príležitosť, chcem ho spomenúť teraz. Do zbierky unikátnych ubytovaní sme si mohli pripočítať noc na haciende, kde vraj straší. To nám ale náš sprievodca Christián prezradil až na druhý deň ráno. Opatrne sa ma opýtal, či som náhodou v noci nevidel duchov. Potom mi rozprával o svojom osobnom zážitku z noci, ktorú tam kedysi dávnejšie strávil. Odvtedy tam spať nechcel, radšej išiel niekoľko kilometrov ďalej do oveľa horšieho ubytovania, len aby zase toho ducha nevidel.
My sme žiadneho ducha nevideli a na haciende sa nám nesmierne páčilo, aj keď tu bolo zase zima ako v Andách. Mali sme tu aj večeru, bol tu dokonca aj bar a aj krb nám zapálili. A viete koľko ľudí sa o toto všetko postaralo? Jeden indián. A vždy sa do každej funkcie pekne prezliekol. Najprv bol z neho nosič kufrov oblečený úplne civilne. Potom bol z neho pekne oblečený barman, ktorý sa za chvíľku zmenil na pozorného čašníka. Nakoniec nám prišiel zapáliť krb, len trochu meškal a tak som ho zapálil sám. On len doniesol viacej dreva na kúrenie. Boli to také mokré laty. Musel som poriadne prikladať, aby sa najprv vysušili a potom aj trochu horeli.
Posledný blog z Ekvádoru bude venovaný hlavnému mestu Quito. Uvidím ako to všetko, čo sme videli „napracem“ do jedného článku, ale budem sa snažiť, lebo potom nás čaká Kolumbia a na tú sa už teším aj ja.
Lubo Repka.
