V Manause kotvíme pri takzvanom „plávajúcom móle - floating mall“. Budeme tu dva dni, takže si to pekne rozdelíme. Prvý deň sa vyberieme spoznávať prales a večer si vychutnáme nočný život veľkomesta. Manaus má 2 milióny obyvateľov. A na druhý deň si necháme prehliadku mesta. O pol štvrtej poobede už musíme byť na palube našej lode, presne o štvrtej totiž odplávame.
Po odplávaní lode z nášho ostatného prístavu si pohľadom vychutnávame lesy na brehoch rieky. Sem tam vidíme rybárske člny a možno sú to aj obchodníci, prepravujúci sa z miesta na miesto. Všetkých tu spája a rozdeluje rieka Amazon.
Na druhý deň ráno si opäť vychutnávam rieku a jej brehy, ale už vidno, že sa blížime k veľkému mestu. Aj doprava na rieke je rušnejšia. Stretávame aj veľké dopravné lode, ktoré sú porovnateľné s tými, čo stretávame na otvorenom mori.
Tesne pod mestom odbočujeme do rieky Rio Negro, lebo Manaus neleží piamo na Amazonke, ale na jej prítoku, lepšie povedané na sútoku týchto dvoch riek. Miesto, kde sa tieto dve veľké rieky stretávajú sa nazýva „Encontro das Aguas“, v angličtine Meeting of the Waters. Je to jedna z najväčších zaujímavostí tejto oblasti. Ľudia sem chodia obdivovať prírodný úkaz stretávania dvoch riek, ktorých vody sú úplne odlišné. Celé kilometre po svojom spojení stále akoby tečú popri sebe a každá má svoju farbu. Rieka Solimoes, alebo tiež Amazonka je tmavo hnedá, bahnitá a vody rieky Rio Negro sú tmavé, ale čisté.
Lodivodi opatrne prirážajú našu loď, ktorá tu pôsobí ako kolos k mólu. Po úspešnom pristávacom manévri je nám umožnené vystúpiť na breh. V prístave ale nemôžeme chodiť samostatne, von nás vyvezie kyvadlová doprava autobusmi, aj keď to nie je ďaleko. Asi z bezpečnostných dôvodov.
Nemáme vopred nič zorganizované, iba vieme, kam chceme ísť. Mierime do prístavnej cestovnej agentúry, je ich tu niekoľko. Na výber ale nemáme, lebo hneď si nás odchytí jeden agent a už nám sype ponuky na výlety ako z rukávu. Po chvíľke sme sa dohodli. Nechceme žiadny autobusový výlet, chceme byť na výlete len my dvaja, takže do úvahy prichádza osobné auto s anglicky hovoriacim sprievodcom. Vo všetkom nám vyhovejú, cena dohodnutá. Ideme na to. Náš cieľ: vodopády a jaskyne v oblasti zvanej Presidente Figueiredo vzdialenej z Manausu niečo vyše 100 kilometrov. Preprava tam má trvať cca hodinu a pol, zdržať sa tam plánujeme asi 4 hodiny a potom zase naspäť hodinu a pol tak, aby sme sa vrátili ešte za svetla do mesta.
Ujme sa nás sprievodca, volá sa James a hneď nás vedie von z prístavu na ulicu, kde máme desať minút čakať na auto. Z desiatich minút je dráma trvajúca takmer dve hodiny. Auto je stále na ceste, ale sú vraj zápchy, lebo doprava je tu chaotická, potom že sa stala nehoda a šofér hľadá inú cestu, ako sa ku nám dostať, ale že za dvadsať minút tu bude atď. Nič to, utišuje nás sprievodca, všetko stihneme, len sa vrátime trochu neskôr hehe, „no problem“. Konečne prišlo auto, šofér sa prostredníctvom sprievodcu, ktorý je zároveň aj našim tlmočníkom ospravedlňuje. Dozvedáme sa aj jeho meno, volá sa Alejandro, teda Alexander.
Cesta von z mesta na sever je zdĺhavá. Naozaj tu je doprava veľmi komplikovaná a všetko dlho trvá. Cestou ešte naberáme benzín, na čo sme z ciest zvyknutí. Všetci žijú z ruky do úst, chytia nejakú zákazku a hneď inkasujú peniaze, aby ju vôbec mohli zrealizovať. Aj my sme platili vopred.
Asfaltka je prekvapivo veľmi zvlnená. Nie sú to vysoké kopce, ale také vlnky. Stále trochu do kopca, potom dolu, tam je bažina a po stranách cesty stojí voda. Potom zase trochu hore kopcom, výhľad na lesy a zase dolu.
Namiesto hodinu a pol ideme minimálne dve. Nastáva malá zmena programu. Keďže meškáme, musíme ísť najprv do mesta Presidente Figueiredo, lebo v miestnej reštaurácii máme rezervovaný obed.
Mesto je malé, veľa z neho nevidíme. Má asi 33 tisíc obyvateľov, ale my stojíme pri jeho najväčšej pozoruhodnosti, Correndeiras do Urubui. Je to vlastne prírodné kúpalisko vytvorené riekou Urubui, ktorá mestom preteká.
Obed na naše prekvapenie oveľa lepší, ako sme čakali. Na výber je buď mäso alebo ryby, vyberáme si ryby. Sú dve, obidve lokálne riečne a obidve sú veľmi chutné. Tá nakrájaná na kúsky a vysmažená je tambaqui. Dorastá do veľkosti okolo metra a váhy asi 40 kilogramov. Grilované sú kúsky z ryby, ktorá sa volá pirarucu. Táto rybička je známa aj pod menom Arapaima gigas a je to jedna z najväčších, ak nie najväčšia sladkovodná ryba na svete. Bežne dosahuje dĺžku až 2 metre, ale vraj môže mať aj tri metre a vážiť viacej ako dvesto kíl. Prílohou je ryža s fazuľou alebo biela ryža, šalát a ako predjedlo dostaneme vyprážané „hranolky“ z koreňového manioku (cassava, alebo tiež yuca). Vynikajúce.
Po obede sa presúvame k vodopádom Iracema, kde sa nachádzajú aj jaskyne, ktoré boli kedysi dávno obývané pôvodnými obyvateľmi džungle. Cesta autom netrvá ani 20 minút, potom musíme vystúpiť a cez džungľu po chodníku ideme k vodopádom. Cestou nám sprievodca ukazuje zaujímavosti džungle, šeptom nás upozorňuje na veci, ktoré si myslí, že by mohli byť pre nás zaujímavé. Toto je úplne iná prechádzka pralesom, ako bola tá nepodarená v meste Santarém. Ideme stále dolu kopcom až prídeme k prvým jaskynným previsom.
Potom sa po vybudovanom, ale dosť „schátranom“ chodníku dostávame k vodopádom. Práve ale začína pršať. Najprv len také jemné kvapky, ale o chvíľku tu už máme pravý tropický lejak. Chvíľku čakáme ukrytí v jaskyni, potom sa ale rozhodneme pokračovať v ceste a obliekame si vopred pripravené plášte do dažďa.
Teraz cesta vedie zase hore do svahu, ale našťastie o chvíľku lejak ustane a my vyzliekame pršiplášte. Cestou vidíme aj opice skákať po stromoch, ale odfotiť som nestihol žiadnu.
Autom sa presúvame ďalej, tentokrát niečo vyše 20 minút k vodopádu Sanctuary. Na parkovisku vystupujeme, sprievodca opäť zaplatí za nás vstupné, ktoré je ale minimálne a zase cez prales smerom dolu z kopca prídeme k bufetu, kde nám hneď ponúkajú nápoje. My sa ale ponáhľame k vodopádu a tak sa s nimi dohadujeme, že potom si niečo dáme, keď sa okúpeme.
Áno, tu sa ideme kúpať. V rieke uprostred džungle pod vodopádom. Najprv si to fotíme a keď vidím tú vodu, veľmi sa mi do nej nechce. Je napenená, ako keby tam bol nejaký saponát a má žltú farbu. Sprievodca ma presviedča, že voda je čistá, bezpečná a nezávadná. Nakoniec sa nechám nahovoriť. Je to v každom prípade príjemné, po všetkom čo sme dnes skúsili. Sparné teplo, tropický lejak, netopiere v jaskyni. Skúšam plávať pod vodopád, ale prúd rieky je taký silný, že sa mi nedarí pod neho dostať. Okolo mňa plávajú nejaké ryby, tajne dúfam, že to nie sú pirane. Dávam okolo seba pozor, aby som prípadného hada videl skôr, ako ma stihne zožrať alebo uštipnúť. Ukľudňuje ma manželkino pokojné správanie. Síce nepláva, ale spokojne sa prechádza vo vode, ktorá jej siaha po pás a fotí a filmuje si všetko okolo seba, dokonca aj mňa.
Keď sa toho nabažíme ideme von a smerujeme k bufetu. Ten medzitým zatvorili, ale našťastie sme obsluhu stihli ešte pri odchode zastaviť. Ochotne sa vracajú naspäť a otvárajú bufet len pre nás. Manželka si dá čerstvý kokos a ja miestne pivo. Všetko to stojí oproti cenám v meste Manaus len pár „šupov“. Pivo menej ako dolár, rovnako aj kokos.
Týmto sa náš výlet k vodopádom skončil. Čaká nás ešte cesta naspäť do mesta, ale je nám jedno ako dlho to bude trvať, cieľ dnešného výletu sme nakoniec úspešne zavŕšili.
Lubo Repka.
