Na sklonku roku 2022 sa nám ju podarilo absolvovať už po druhý raz s odstupom takmer 5 rokov. A zmeny bolo vidno! Hneď pri vstupe sme si uvedomili, že most, ktorý sa vtedy iba staval a fotili sme si jeho piliere už stojí a je v plnej prevádzke.
Atlantic Bridge je tretím mostom v poradí cez Panamský kanál a prvým pri pobreží Atlantického oceánu. Obidva skoršie mosty sú blízko Tichého oceánu. Prvý bol postavený v roku 1962 a volá sa Bridge of Americas, druhý bol postavený v roku 2004 a volá sa Centennial Bridge. Atlantic Bridge bol uvedený do prevádzky v roku 2019. Má dĺžku 2 820 metrov a dosahuje výšku 212 metrov. Má dva piliere, z ktorých jeden je vo vode. Okrem áut, ktoré tu na premávku využívajú 4 cestné pruhy po ňom môžu prejsť aj cyklisti a dá sa prejsť aj pešo. Keď si chcete pozrieť jeho fotky v rozostavanom stave odporúčam môj blog o našej prvej plavbe Panamským kanálom. Zároveň tam pravdepodobne nájdete informácie, ktoré v tomto článku vynechávam, aby som sa neopakoval.
Súvisiaci článok
Plavba Panamským kanálom - časť 3. z Atlantiku do Pacifiku
Pokračujeme v našej plavbe výletnou loďou Norwegian Jewel z kolumbijskej Cartageny a dnešný program plavby je jednoduchý: dostať sa z Atlantického oceánu do oceánu Pacifického, po slovensky vraj správne Tichého.
No a tu sú fotky z novembra roku 2022. Čítajte komentáre pod jednotlivými fotkami, budem sa v nich snažiť komentovať priebeh plavby, aby ste o nej mali predstavu.
Po preplávaní kanálom sme navečer zakotvili v prístave Fuerte Amador. Priamo v Panama City totiž nie je prístav, kde by mohli kotviť také veľké lode, ako je aj tá naša. To bol aj jeden z dôvodov, prečo bol prístav Fuerte Amador vybudovaný. Ešte donedávna sa tu kotvilo na mori a pasažieri výletných lodí boli na breh prepravovaní tenderom, teda pomocou záchranných člnov lode. Tie sa spustia na more a postupne prepravujú cestujúcich na pevninu a následne si ich večer zase pozbierajú, dopravia na loď a potom ich lodné žeriavy vytiahnu na palubu.
Prístav Fuerte Amador v podstate ešte ani nebol úplne spustený do prevádzky a my sme tam už kotvili. Začali ho stavať v roku 2017 a plne má byť do prevádzky odovzdaný v roku 2023. Podľa toho, čo sme zažili a videli to tak asi nebude. Práce tam ešte prebiehajú v plnom prúde. My sme vlastne kotvili na stavenisku. Tomu zodpovedali aj všetky zmätky, ktoré tam posádka lode dokázala vyprodukovať. Podľa itineráru sme tu mali kotviť od 20,00 cez noc až do večera druhého dňa, kedy sme mali vyraziť na oceán. Takže som počítal s tým, že budeme mať k dispozícii celý jeden večer a následne takmer celý deň. Večer som plánoval, že si užijeme staré mesto aj s jeho reštauráciami a barmi, čím je značne preslávené a na druhý deň si pozrieme ruiny pôvodného mesta, postaveného ešte v roku 1519 španielskym dobyvateľom menom Pedro Arias de Ávila. Odtiaľto vyrážali všetky expedície za dobytím ríše Inkov, strašne som to miesto chcel vidieť. Mesto bolo v roku 1671 zničené pirátom Henrym Morganom a presťahované o osem kilometrov ďalej do lokality terajšieho starého mesta. A potom som ešte chcel vidieť nové centrum s mrakodrapmi, ale ani na to už nezostal čas.
Prvé lode tu v prístave Fuerte Amador pristáli práve pred rokom v novembri 2021, ale keďže bola pandémia, veľa cestujúcich tu asi nevybavili. Nechcem byť zbytočne kritický, ale bola to katastrofa. Prisľúbené autobusy, ktoré nás mali obsluhovať a odviezť do mesta neprišli. Pristavený bol iba jeden a ten odišiel s prvými cestujúcimi o ôsmej večer. Potom už ďalší neprišiel a my sme boli medzi tými, ktorí čakali vonku. Najhoršie bolo, že zodpovední pracovníci lode stále sľubovali, že už o 5 až 10 minút príde ďalší, ale neprišiel ani za hodinu. Nakoniec asi o desiatej večer prišiel ten prvý autobus aj s cestujúcimi, ktorí sa naň dostali ako prví. A všetci nadávali a boli veľmi nespokojní. Do mesta sa totiž vôbec nedostali. Autobus ich vysadil na nejakom tmavom mieste, kde nič nebolo, ani taxíky. Tam sa pokúšali zohnať prepravu do centra mesta, ale väčšinou márne. Potom cez deň som pochopil, kde ich autobus vysadil. Vlastne len kúsok od miesta, kde sme kotvili. Asi dva kilometre od nás bola Marina, prístav pre súkromné jachty aj s reštauráciou, ale tá už bola večer zatvorená. Cez deň možno celkom pekné miesto, ale v noci nebezpečná pustatina. Napriek tomu nás posádka uisťovala, že ešte stále môžeme ísť do mesta a že dohodli ten autobus. Vraj sa bude na tejto trase točiť až do tretej rána. My sme sa ale rozhodli radšej ostať na lodi. A tak sme prišli o jednu zaujímavú časť nášho programu.
Ale na druhý deň zmätky pokračovali. Autobusy začali chodiť až o deviatej ráno a vozili nás len von z prístavu k tej maríne. Aj tak tá krátka cesta trvala 45 minút. Okrem toho samotný šofér autobusu v prístave zablúdil, musel sa na cestu pýtať okolo idúcich robotníkov. Po vystúpení z autobusu sme boli stále ešte ďaleko od mesta. Taxíkov bolo málo a tak sme museli zobrať prvý, ktorý sa nám ponúkol. Mal som naštudované, že by to malo stáť asi 20 dolárov, vypýtal si 60. A trvalo mu hodinu, kým sa dostal do centra starého mesta – Casco Viejo de Panama. Vtedy som už pochopil, že nič viac nestihneme z Panama City vidieť.
Casco Viejo, alebo aj staré mesto bolo postavené po zničení pôvodného mesta v roku 1673. Je to skutočne nádherné mesto s veľmi pekne zachovanými pamiatkami. Nachádza sa na zozname UNESCO svetovo chránených historických pamiatok. Je plné hotelov, reštaurácií a barov a je bezpečné pre turistov. Môžete sa tu pokojne prechádzať a obdivovať pamiatky. Nepotrebujete ani mapu, len sa tak túlajte uličkami a občas sa treba zastaviť na pohárik čerstvého džúsu alebo vínka, prípadne ochutnať miestne pivo.
Katedrála bola postavená v roku 1796 a jej oficiálny názov je Basílica Metropolitana Santa María la Antigua. Tu sa radi fotia aj domáci. Iba kúsok vedľa je múzeum panamského kanála, ktoré stojí za krátku návštevu. Môžete si tu pozrieť pôvodné fotografie z procesu výstavby a prečítať množstvo zaujímavých informácií o samotnej stavbe.
K tej fotografii z múzea, ktorá zobrazuje výškový profil terénu, ktorý museli budovatelia kanála vyriešiť považujem za potrebné vysvetliť, ako k tomu došlo, že sa nepostavil prieplav, ale kanál. Tvorcom pôvodnej myšlienky vybudovať prieplav, teda prekopať kanál na úrovni hladiny oceánov bol Ferdinand de Lesseps. Ten istý človek, ktorý zrealizoval projekt Suezského prieplavu. V Sueze to bolo možné, lebo kanál sa kopal cez rovinatú, pieskovú pôdu. V Paname nezobral dostatočne vážne prevýšenie, ktoré tu tvorilo pohorie Culebra. Okrem toho zahralo významnú úlohu aj podnebie. Kým v Sueze bolo prakticky stále slnečné počasie a nepršalo, v Paname trvalo suché obdobie bez dažďov iba 4 mesiace. V období dažďov prudké prívaly vody splavovali už vykopanú zeminu naspať. So stavbou začali v roku 1881, financie boli pripravené. Lesseps po úspechu projektu Suezský prieplav s tým nemal problém, ale práce nepokračovali podľa plánu a peniaze sa čoskoro minuli. Projekt zbankrotoval. Minulo sa 287 miliónov dolárov, 800 tisíc investorov prišlo o svoje úspory a 22 tisíc robotníkov o svoj život. Prekopať kanál sa ukázalo ako nemožné. Riešenie bolo jediné. Treba postaviť priehradu na rieke Changres a vytvoriť umelé jazero, ktorého hladina bude 26 metrov nad hladinou oceánu. Tým sa ušetrí množstvo kopania a aj cez skalnatú šiju Culebra nebude treba kopať tak hlboko. A na hladinu jazera sa lode dostanú pomocou plavebných komôr. USA tento projekt potom zrealizovali v priebehu 10 rokov a odovzdali do užívania v roku 1914.
My ale pokračujeme v prechádzke mestskou časťou Casco Viejo.
V kostole Iglesia San José je zlatý oltár, ku ktorému sa viaže zaujímavá legenda. Priťahuje tak veľa turistov, že som neodolal a musel som si ho pozrieť aj ja. Pritom sa jedná o drevený oltár pokrytý zlatými listami nízkej kvality. Bez legendy o pirátovi by asi zaujímavý nebol. Keď Henry Morgan v roku 1671 napadol a zničil pôvodné mesto Panama City jeden z mníchov z oltára poodliepal zlaté listy a iné cennosti a hodil ich do mora, ale samozrejme tak, aby ich keď to bude možné znovu našiel. Následne, keď piráti začali plieniť vyhlásil, že oltár sa opravuje a že tam nie je čo ulúpiť ,ale práve naopak, prosí ctihodného pána Morgana, aby prispel na jeho opravu. Nežiadal viacej ako tisíc dukátov. Henryho Morgana to riadne pobavilo. Vyhlásil, že tento mních je lepší pirát ako on a dokonca rozkázal svojim mužom, aby mu tých tisíc dukátov dali. Tak sa vraj oltár zachránil a bol potom umiestnený tu v tomto kostole. Skutočnosť je samozrejme trochu iná, ale vedecky dokázaná. Oltár bol postavený až v 18. storočí a pozlátený bol v roku 1915.
Podvečer sme sa vrátili na loď a naša plavba pokračovala. Výhľady z lode boli nádherné. Aj kvôli takýmto výhľadom mám rád plavby výletnými loďami.
Od Panama City sme pokračovali v našej plavbe smerom na juh a mali sme k dispozícii jeden celý deň a dve noci na to, aby sme sa dostali do našej ďalšej destinácie. A o nej bude reč v ďalšom článku, tak vydržte, kým ho napíšem.
Lubo Repka.
