Z Akumal sme išli najprv do mesta Tulum, v ktorom ale treba odbočiť do vnútrozemia. V tomto meste, respektíve neďaleko neho, je archeologická lokalita rovnakého mena. Túto sme tentoraz vynechali, pretože sme tam už boli pri jednej z predchádzajúcich krátkych návštev Mexika, vtedy výletnou loďou. Bolo to pri našej plavbe z Miami do Hondurasu, Mexika a Kuby v roku 2018. Namiesto Kuby sme videli iba Key West, pretože pán prezident Trump dva dni pred našou zastávkou na Kube americkým plavebným spoločnostiam zakázal prístup na „ostrov slobody“. Tento zákaz trvá doteraz. Smola, ale možno o tejto plavbe a aj o Tulume napíšem v niekedy neskôr, keď bude nálada.
Takže vynechajúc archeologickú lokalitu v Tulume sme si to namierili priamo ku Gran Cenote. Nachádza sa hneď vedľa cesty do Valladolidu, nemusíte ani len odbočiť. Stačí iba zastaviť, zaplatiť vstupné, ktoré je tu mimochodom veľmi vysoké oproti ostatným cenote a môžete sa ísť kúpať. Pred kúpaním sa ako všade musíte osprchovať a nesmiete byť natretý žiadnym krémom, ani opaľovacím.
Gran cenote, čiže veľké cenote sú tiež dve prírodné jamy naplnené priezračnou vodou, tentoraz sú to ale klasické jamy. Jedna väčšia, druhá menšia. Vzdialené sú od seba iba asi 20 metrov. Dá sa tu aj šnorchlovať aj potápať, my sme sa iba okúpali.
Udomácnili sa tu vodné korytnačky a rôzne drobné vtáctvo, ale aj netopiere. Ľudia sa tu vzájomne fotia a tak sa môžete aj s niekým zoznámiť. My sme si mysleli, že sme tu jedni z najexotickejších návštevníkov, veď často domáci ani netušili, kde sa také Slovensko nachádza. Pritom odkiaľ prichádzate sa vás všade pýtali, asi si robia štatistiky. Jeden takýto štatista sa nás raz opýtal odkiaľ sme a keď sme mu povedali Slovakia tak sa veľmi začudoval, museli sme mu to ešte raz zopakovať a pre istotu som mu to povedal aj po španielsky, že Eslovaquia, ale to veľmi nepomohlo. Odchádzal od nás stále si nahlas opakoval Slovakia, Slovakia Slovakia... No a tu nás dve slečny, mimochodom veľmi pekné, požiadali aby sme im urobili do ich mobilu fotku. Samozrejme som im ich niekoľko urobil a potom obvyklá otázka: where are you from? Ich odpoveď? Papua Nová Guinea.
Potom už sme nabrali smer archeologické nálezisko Cobá. Došli sme tam okolo obeda a tak sme sa išli najprv najesť. Reštaurácia bola samozrejme plne funkčná a mali všetky jedlá, ktoré bežne mávajú. Keďže sem chodia hlavne turisti nechýbali ani tie najtypickejšie mayské pochúťky. A tou úplne najznámejšou je Pibil.
Pibil sa robí z kuracieho alebo bravčového mäsa, ktoré sa do jemnúčka udusí, opečie alebo ugriluje. Najlepšie je Cochinita Pibil, to je z malého prasiatka. Slovo pibil je mayského pôvodu a znamená „pod zemou“, čo je vlastne klasická metóda, akou sa toto jedlo kedysi pripravovalo. V zemi sa vyhĺbi jama, vystelie sa banánovými listami, na ktoré položíte mäso, to opäť prikryjete listami na tom všetkom rozrobíte oheň a necháte dlho, pomaličky piecť. Mäso je ochutené pomarančovou šťavou, cesnakom a rôznymi bylinkami. Nerobí sa štipľavé, štipľavá omáčka z habanero papričiek tvorí samostatnú prílohu. Podáva sa s fazuľovým krémom, ktorý Mexičania jedia pri každom jedle, so zeleninou (vždy avokádo, uhorka a zelený šalát) a ryžou a samozrejme s kukuričnými plackami (tortillas). A limetka nechýba nikdy.
Po typickom mayskom jedle sme si išli konečne pozrieť mayské ruiny.
Celý objekt tu v Cobá je veľmi rozsiahly. Odporúča sa požičať si bicykel alebo prenajať tricykel, na ktorom vás bude voziť miestny sprievodca. Má to tú výhodu, že vie presne kam ísť a ukáže vám všetko, čo chcete vidieť. Tak sme sa teda nechali voziť.
Najvýznamnejšie pamiatky sú tu roztrúsené v džungli a kedysi ich spájali cesty, ktorým sa hovorilo „sacbé“. Množné číslo „sacbéob“. Boli to kamenné cesty alebo lepšie povedané chodníky, pretože Mayovia nepoznali koleso a nemali povozy ani zvieratá, na ktorých by sa dalo jazdiť ako na koňoch. Všade chodili pešo. Takéto chodníky boli nielen v mestách, ale aj spájali jednotlivé spriaznené mestá. Niekedy mali aj 100 kilometrov.
V meste chodníky prepojovali hlavné budovy medzi sebou a na tých najfrekventovanejších a najvýznamnejších boli umiestnené „stély“. To sú také starodávne reklamné pútače, bilboardy. Boli samozrejme z kameňa a do nich boli vytesané nápisy oslavujúce hrdinské činy miestneho panovníka alebo niečo podobné.
Mesto Cobá bolo založené niekedy medzi rokmi 50 pred našim letopočtom až 100 nášho letopočtu. Medzi rokmi 200 až 600 bola Cobá dominantnou mocnosťou celej severnej časti Yucatánskeho polostrova. To, čo teraz vidíme je len malá časť celého systému. V meste samotnom podľa odhadov žilo asi 50 000 ľudí, ale v okolí boli roztrúsené obydlia sedliakov a farmárov, ktorí mesto zásobovali svojimi výrobkami. A tých bolo niekoľkonásobne viac. Pochopili sme to, keď sme neskôr navštívili typickú mayskú dedinu.
Cobá bola postavená pri dvoch veľkých cenote jazerách (Cobá a Macanxoc), zdrojoch pitnej vody pre mesto. Určite boli v kontakte s ostatnými veľkými mayskými sídlami ako napríklad Tikal, Campeche, Dzibanche alebo Calakmul. Boli to kontakty vojenské, obchodné a rodinné. Niektoré stély dokazujú, že mnoho jej vládcov boli ženy. Hlavné stavby sú chrámová pyramída Nohoch Mul, ktorá je vysoká 42 metrov a pyramída Ixmoja. Postavená bola asi v siedmom storočí, kedy mesto zažilo svoj najväčší rozmach. Po asi 600 rokoch prosperity sa Cobá dostala do sporov s mayským sídlom v Chichen Itzá, následkom čoho mesto postupne upadalo, ale stále si udržiavalo významné postavenie, pravdepodobne až do 14. storočia a možno až do príchodu Španielov.
V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa stala turistickou atrakciou pre novovznikajúce rezorty v Cancúne. Odvtedy je obliehaná turistami, pretože je ľahko dostupná autom. V čase našej návštevy (6.2.2021) tam bolo len veľmi málo turistov a boli zavedené aj určité opatrenia, medzi ktoré bohužiaľ patril aj zákaz vystúpenia na hlavnú pyramídu, čo bolo pre mňa veľké sklamanie. Na druhej strane som si ušetril výstup po 130 schodoch.
Medzi jazerami Cobá a Macanxoc sa nachádza najväčšia koncentrácia stavieb, je ich tu 43. Medzi nimi sú rozličné obytné hospodárske komplexy šľachty poprepájané námestiami a nikdy nechýbalo „futbalové“ ihrisko (pelota). Priestory zdobili stély a budovy boli medzi sebou prepojené kamennými chodníkmi. Križovalo sa ich tu šesť.
Jedným z originálnych mayských vynálezov bola kaučuková lopta. Prvých Španielov úplne ohúrilo, ako skákala. To sa s európskymi handrovými loptami nedalo porovnať. Vraj tak na tú loptu čumeli, že si zabudli všimnúť, ako sa vlastne tá hra hrala a tak doteraz dobre nevieme, či to bol futbal alebo basketbal. Asi ani jedno ani druhé, ale niečo medzi tým. Hrali proti sebe dva tými a cieľom bolo prehodiť loptu cez obruč, pričom sa nesmelo hrať ani rukou, ani nohou. Používali sa boky, zadok, stehná a ramená. Na konci boli pravdepodobne porazení obetovaní, ale možno to boli práve víťazi, lebo byť obetovaný bohom bola veľká česť.
Najkrajšia stéla sa nachádza pri ďalšej skupine budov neďaleko jazera Macanxoc. Je označená ako stéla číslo 1. Je vyzdobená obrázkami a nápismi (hieroglifmi) zo všetkých štyroch strán. A je ich tu viac, asi osem, čo naznačuje, že sa tu nachádzali významné budovy a bývali tu veľmi významní ľudia.
Úplne najvýznamnejšia je skupina štruktúr postavená na ploche takmer 2 400 štvorcových metrov označená názvom Nohoch Mul. Je vybudovaná na miernom kopci, čím pôsobí ešte mohutnejšie. Je to tá hlavná pyramída, na ktorú som nemohol vystúpiť. Postavená bola pravdepodobne v ôsmom storočí, čomu nasvedčuje najzachovalejšia stéla celej tejto archeologickej oblasti označená číslom 30. Je do nej vytesaný dátum 30. november roku 780.
S dátumami a kalendármi Mayov je to veľmi zložité, ale archeológovia ich už vedia prepočítať na naše dátumy. Mayovia používali tri druhy kalendárov, ktoré sa vzájomne doplňovali a spresňovali. Založené boli na pohybe slnka, mesiaca a planét. Slnečný kalendár poznal 365 dní, tak ako náš a bol určený na počítanie rokov. Ostatné dva počítali iba dni. Zoskupené do dvadsať tvorili po trinástich cykloch venušin rok, ktorý mal 584 dní. Cyklus počítaný podľa mesiaca tvorilo 81 cyklov po 29 dňoch, celkom 2392 dní.
Ich výpočty boli neuveriteľne presné. Vypočítali, že rok má presne 365,242 dní. Naše súčasné prepočty sú 365,2425. Lunárny mesiac vypočítali na 29,5308 dní. Náš prepočet je 29,53059. Venušin cyklus vypočítali na 583,92027 dní. Náš prepočet je 583,93.
Do cenote Multun Ha musíte zostúpiť 18 metrov pod povrch okolitého terénu, ocitnete sa v uzatvorenej jaskyni naplnenej vodou. V čase našej návštevy bola hladina vody taká vysoká, že aj plošina, vybudovaná pre turistov bola pod hladinou. Obvykle to tak nebýva. Pri umelom svetle sa zle fotilo a celkovo som mal tak trochu stiesnený pocit. Potom prišli americkí turisti a oblečení vliezli do vody, tak sme odišli.
Veľmi príjemná bola návšteva mayskej rodiny, ktorá si na tom, že predvádza tradičné prvky života Mayov postavila biznis. Rodina tu žije svoj normálny život, na dome satelit a bežná kuchyňa, ale pre turistov je sprístupnená otvorená chatrč s otvoreným ohniskom, na ktorom vám pred vašimi očami pani urobí kukuričné placky. Potom si ich sami naplníte pripravenými ingredienciami zo zeleniny. Mäso vraj bežní Mayovia nejedli. Prevedú vás aj svojou záhradou so zeleninou a bylinkami. Starý otec zahrá úlohu šamana a vypudí z vás zlých duchov. Vie aj posvätiť každý suvenír, ktorý si tu kúpite.
Z Cobá do mesta Valladolid je to 62 kilometrov a trvá to menej ako hodinu. Ide sa v podstate stále po diaľnici. Valladolid je už v štáte Yucatán.
Valladolid má asi 45 tisíc obyvateľov. Prvé mesto bolo založené Španielmi v roku 1543 na pobreží, neďaleko archeologického náleziska Tulum, ale petíciou občania požiadali o jeho preloženie do vnútrozemia. Bolo tam totiž neznesiteľne veľa komárov. V roku 1545 tak bolo mesto presídlené do jeho terajšej lokality. V roku 1705 sa pôvodní obyvatelia vzbúrili a niekoľkých členov mestskej rady zabili. Miestnu katedrálu tak zničili, že musela byť vybudovaná nová, ktorá tam stojí doteraz. V roku 1840 malo mesto 15 000 obyvateľov. Mayovia sa znovu vzbúrili a zabili asi 80 Španielov a zničili ich domy. Stalo sa tak potom, ako bol zabitý jeden z mayských šľachticov. Povstanie prepuklo do vojny, ktorá dostala názov Yucatán’s Castle War. Trvala až do roku 1848. Po jej skončení bolo mesto dosť poškodené, ale podarilo sa ho zrekonštruovať.
Hotel, v ktorom sme sa ubytovali sa nachádzal priamo na hlavnom námestí, kde sa nachádza katedrála San Servacio. Z terasy nášho hotela bol na námestie krásny výhľad. Škoda, že bola vraj kvôli pandémii zatvorená. Ale fotky sme si odtiaľ urobiť mohli.
Pred večerom nám ešte ostali sily na krátku prechádzku mestom, ale na druhý deň nás čakal náročný program, tak sme veľmi neponocovali. O tom, čo sme videli na druhý deň v ďalšom článku, iba našepkám, že to bude veľmi, veľmi zaujímavé.
Na záver pripájam krátke ilustračné video, ktoré vám niektoré veci lepšie objasní, ako to ja dokážem slovami popísať.
Lubo Repka.
