Najlepší spôsob prepravy, aký sme našli je loďou spoločnosti Buquebus. Rýchlolode tejto spoločnosti premávajú každý deň medzi Buenos Aires a Montevideom alebo Colóniou. Plavba na lodi Buque Francisco do Montevidea trvá 2 hodiny a 15 minút. Loď bežne vyráža o pol ôsmej ráno a na cestu späť sa vydáva o pol ôsmej večer. Dňom nášho výletu bola nedeľa, pretože v nedeľu sa loď vracia večer až o štvrť na deväť. V sobotu ide naspäť do Buenos Aires už o pol piatej.
Loď Francisco, nazvaná po pápežovi Františkovi, bola uvedená do prevádzky v roku 2013 a je veľmi moderná a komfortná. Je to vlastne vysoko-rýchlostný katamarán, pravdepodobne najrýchlejší na svete. Dokáže vyvinúť rýchlosť až 58 uzlov (107 km/h) a na palubu pojme vyše tisíc pasažierov a 150 áut. Má dĺžku 99 metrov.
República Oriental del Uruguay, ako sa oficiálne v španielčine nazýva, bola pôvodne domovom indiánov kmeňa Charrúa. Bývali na tomto území už 4 000 rokov pred príchodom Európanov a boli to vlastne polo-nomádi, ktorí sa živili hlavne lovom, rybolovom a zberom plodov. Prichádzajúcim Portugalcom a Španielom kládli tvrdý odpor. Okrem toho im pomohlo aj to, že na ich území nebolo žiadne zlato ani iné drahé kovy. Ich územie nestálo za to, aby tu európski dobyvatelia viedli tvrdé boje. Uspokojili sa s vybudovaním oporných bodov na pevnine, za účelom vybudovania bezpečných prístavov a organizovania obchodu. Až v 18. a 19. storočí došlo k obsadeniu celého územia dnešného Uruguaja. O moc nad ním súperili Argentína s Brazíliou, ale nakoniec v roku 1828 bola uznaná nezávislosť Uruguaja. Zaslúžil sa o to najmä národný hrdina „otec národa“ José Gervasio Artigas. Bil sa za svoju vlasť proti všetkým. Najprv proti Španielom po boku vzbúrencov z Buenos Aires, potom sa musel brániť proti centristickej moci svojich bývalých spojencov, potom proti britskému vplyvu a nakoniec proti Portugalcom, snažiacim sa o začlenenie Uruguaju do Brazílie. V boji proti Portugalcom si musel priznať porážku a odišiel do exilu a politického dôchodku do Paraguaja. Tam aj po dlhom exile v roku 1850 zomrel. Traduje sa, že keď cítil svoj koniec, dal si priviesť svojho koňa, aby mohol zomrieť v sedle ako pravý gaucho. Po ďalších krvavých ôsmich rokoch dosiahol Uruguaj svoju vytúženú samostatnosť, ale krajina sa naďalej zmietala nepokojmi a jej obyvatelia živorili na hranici minima. Až keď krajine vládol prezident José Battle y Ordóňez (1903–1907 a 1911–1915) došlo k vnútropolitickej stabilizácii a hospodárskemu rastu. Potom ale prišla znovu vlna diktátorských a vojenských režimov, ktoré krajinu uvrhli do biedy. V novembri roku 1983 sa uskutočnili masové protesty (v Montevideu sa ich zúčastnilo 400 tisíc ľudí), ktoré posunuli krajinu opäť k demokracii.
Montevideo je hlavné mesto Uruguaja. Od Buenos Aires je vzdialené 230 kilometrov. Metropolita má asi 1,8 milióna obyvateľov, čo je viac ako polovica celej populácie (3,42 mil. obyv.). Geograficky sa nachádza ešte južnejšie ako Buenos Aires a tak je vlastne najjužnejšie položeným hlavným mestom celej Ameriky. Jeho vznik sa odvíja od založenia pevnosti Montevieu portugalským generálom Manuelom de Fonseca (22.11.1723). Už o pár mesiacov na to bola vyslaná vojenská expedícia z Buenos Aires a Portugalcov vyhnala. Vytvorili tu nový domov pre 6 rodín prichádzajúcich z Buenos Aires. Neskôr pribudli ďalší prisťahovalci, presídlení z Kanárskych ostrovov. Až do konca 18. storočia ostalo Montevideo opevneným mestom. Táto jeho časť sa teraz nazýva „Staré mesto“ (Ciudad Vieja).
Postupne sa mesto stalo rivalom protiľahlému Buenos Aires. Najväčší rozmach zaznamenalo začiatkom 20. storočia. Z Európy sem prúdili davy imigrantov, väčšinou zo Španielska a Talianska, ale mnohí aj zo strednej Európy. V súčasnosti je už niekoľko rokov hodnotené ako mesto s najvyššou životnou úrovňou v celej Latinskej Amerike.
Z prístavu sme sa vybrali pešo do centra historického mesta. Bola ospalá nedeľa ráno a na uliciach to bolo vidieť. Obchody boli pozatvárané a ulice takmer bez ľudí. Mierili sme na námestie Nezávislosti, kde sa musí začať každá prehliadka historického Montevidea. Námestiu dominuje mauzóleum generála Artigasa postavené v roku 1930. Jeho hrobka sa nachádza v podzemí pod jeho sochou.
Najkrajšou budovou na námestí je Palacio Salvo. Nachádza sa na križovatke námestia Plaza Independencia a 18 de Julio Avenue. Postavená bola v roku 1925 buenosairským architektom Mariom Palantinom. Jeho dominantná veža dosahuje výšku 100 metrov. Pôvodne to bol hotel, teraz sú to čiastočne kancelárie a čiastočne byty.
Pokračovali sme po ulici 18. júla, ktorá je dominantou mesta. Teda mala by byť. Naše sklamanie z mesta pokračovalo. Takmer všetko bolo pozatvárané, horko-ťažko sme si našli otvorenú kaviareň, ale nemala vôbec žiadnu auru a atmosféra v nej bola na zaplakanie, tak ako aj káva, ktorú tu podávali.
Už sme tušili, že je zle, ale dúfali sme, že to zachráni návšteva múzea. Toto múzeum, ani neviem, ako sa volalo, asi slúžilo na školské účely, pretože tu bolo vystavené množstvo replík z múzeí celého sveta, ale len niekoľko originálov starých indiánskych sošiek. Všetky ostatné múzeá, ktoré som mal vyhliadnuté boli zatvorené.
Pokračovali sme ďalej na námestie Plaza Constitutión, kde sa nachádzajú dve dominanty mesta. Radnica a katedrála.
Rímsko-katolícka Metropolitná katedrála (Catedral Metropolitana de Montevideo) sa datuje do roku 1740, kedy bola postavená jej prvá tehlová verzia. Jej súčasná neoklasicistická verzia bola postavená v roku 1790. Je zasvätená nepoškvrnenému počatiu Panny Márie. Vo vnútri sa nachádza hlavný oltár a niekoľko vedľajších oltárov ako aj hrobky arcibiskupov a biskupov, ktorí tu slúžili.
Radnica (Cabildo) je teraz sídlom múzea a ako inak, bola zatvorená. Našťastie sme narazili na peknú reštauráciu Bar Facal, kde sme si dali výborný obed a veľmi dobré domáce uruguajské víno. Pri soche Carlosa Gardela sme si urobili fotku.
Carlos Gardel bol jedným z najvýznamnejších, ak nie úplne najvýznamnejší spevák a skladateľ v histórii tanga. Bol to aj veľký fešák a milovník žien. Vedel, že hlavne ženám vďačil sa svoju obrovskú popularitu a preto si prísne strážil súkromný život. Svoju veľkú lásku Isabelu del Valle zatajoval, fabuloval o svojom pôvode a bohémskom živote. Aby si nepohneval ani Argentínčanov ani Uruguajcov tvrdil, že „moje srdce je argentínske, ale duša uruguajská.“ Zahynul na vrchole svojej slávy v roku 1935 pri leteckom nešťastí vo veku 45 rokov.
Cestou naspäť do prístavu sme si zvonku (zavreté) pozreli Solís Theatre z roku 1856, ktoré sa nachádza hneď neďaleko námestia Nezávislosti. Podobne ako v Buenos Aires aj v Montevideu boli divadlá strediskami kultúrneho života. Divadlo Solís bolo a stále je zo všetkých uruguajských najvýznamnejšie.
Výlet do Montevidea hodnotím ako nepodarený pokus, mestu nič nevyčítam a rád sa sem niekedy vrátim, aby som si napravil dojem.
Náš druhý výlet do Uruguaja bol oveľa vydarenejší. Colonia del Sacramento sa nachádza presne oproti Buenos Aires na opačnom brehu rieky Rio de la Plata. Historická časť mesta je od roku 1995 zapísaná do knihy svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Do mesta Colónia sa plaví loď dvakrát za deň a cesta trvá iba hodinu a štvrť. Táto loď už nebola taká nová, pohodlná a pekná ako Francisco, ale to nám vôbec nevadilo. Cesta nám ubehla veľmi rýchlo.
Od roku 1680, kedy sa datuje vznik prvého osídlenia tohoto územia sa viedli spory a vojny medzi Portugalcami a Španielmi až do roku 1828, kedy sa mesto stalo súčasťou novovzniknutého štátu Uruguaj. Päťkrát tu v tom období vládli Portugalci a štyrikrát Španieli. Časté striedanie vlády Španielov a Portugalcov malo napodiv na mesto pozitívny dopad. Zrejme sa len tak hašterili a pri potýčkach dávali pozor, aby nenarobili mestu veľa škody. Výsledkom sú veľmi pekne zachované historické budovy zo 17. a 18. storočia, unikát aký ťažko nájdete niekde inde v celej Amerike.
Mesto má necelých 27 tisíc obyvateľov a celé ho prejdete pešo, teda ak ostanete v historickej časti, ktorú domáci volajú Barrio Histórico.
Samozrejme sme si tu dopriali aj miestne špeciality, konkrétne syry, klobásky, chlebík a vínko. Bolo to v reštaurácii Buen Suspiro, čo v preklade znamená asi toľko ako Dobrý duch. Ale môže to aj znamenať pekná chvíľka a tú sme si tu naozaj užili.
Uruguajskou národnou odrodou vínnej révy je Tannat. Má vysoký obsah tanínov a preto sa vína z neho vyrobené pokladajú za najzdravšie na svete. Túto odrodu sem priviezli baskickí prisťahovalci z juhu Francúzska v 19. storočí.
Potom sme sa ešte miestnym autobusom vybrali pozrieť si býčiu arénu na Plaza de Toros de San Carlos. Bola postavená v roku 1908 a do prevádzky uvedená v roku 1910. Svojmu účelu slúžila iba osemkrát a to len po dobu dvoch rokov, keďže v roku 1912 boli býčie zápasy v Uruguaji zakázané. Už 100 rokov je zavretá a pustne.
Odtiaľ sme sa vybrali pešo hľadať námorné múzeum vrakov lodí, ale sme ho bohužiaľ nenašli a tak sme zamierili na pobrežie Rio de la Plata a po ňom smerom naspäť do prístavu.
Lubo Repka.
