Územie dnešného Ekvádoru bolo obývané rôznymi skupinami pôvodných obyvateľov, ktorí sa v 15. storočí postupne stali súčasťou Inkskej ríše. V 16. storočí bolo toto územie kolonizované Španielmi a až do roku 1820 bolo súčasťou Gran Colombie. Z nej sa v roku 1830 vyčlenil samostatný štát Ekvádor. Za svoje meno vďačí tomu, že ho pretína rovník, po španielsky equator.
Hneď pod rovníkom budeme kotviť v meste Manta.
Rovník sme prekročili pol hodiny po polnoci 27. novembra 2022. Pred takmer 500 rokmi niekde v týchto miestach prekročil rovník aj Bartolomé Ruiz, prvý Európan, ktorý sa plavil popri pobreží terajšieho Ekvádoru. Ruiz bol hlavný navigátor Francisca Pizarra a jeho kumpána Diega de Almagra. V roku 1526 to bola už ich druhá výprava smerom na juh popri pobreží Nového sveta na strane Tichého oceánu. Prvú uskutočnili pred dvoma rokmi a skončila absolútnym fiaskom. Dostali sa len k pobrežiu dnešnej Kolumbie, potom ich zastihlo zlé počasie, mali nedostatok zásob potravín a pri doplňovaní pitnej vody sa dostali do potýčky s domorodcami, pri ktorej Almagro prišiel o jedno oko. A to všetko kvôli legendárnej krajine oplývajúcej zlatom, ktorú všetci nazývali Peru, ale nikto ju dosiaľ nevidel.
Na túto druhú výpravu vyplávali 10. marca 1526 z Panamy dve lode, 160 mužov a niekoľko koní. Tentokrát sa dostali oveľa južnejšie, až niekde ku rieke San Juan pri kolumbijskom pobreží a tam sa rozdelili. Pizarro ostal na pobreží a mal za úlohu preskúmať vnútrozemie, Almagro sa vrátil do Panamy pre posily a Ruiz bol vyslaný s jednou loďou na prieskum ešte ďalej smerom na juh, pričom sa dostal až k rovníku, ktorý prekročil niekde v týchto miestach, ako sme ho práve prekročili aj my. A tu sa mu práve podarilo niečo ohromné. Narazil na oplachtenú plť s domorodcami. Ukázalo sa, že sú to obchodníci a príjemným prekvapením bolo, že okrem rôzneho textilu a keramiky našli na lodi aj zlato, striebro a drahokamy. Rovnako prekvapený, ak nie ešte viacej boli domorodci. Takú loď ešte nikdy nevideli a ani takých ľudí. Ruiz si samozrejme všetky cennosti privlastnil a okrem toho vzal na palubu aj troch domorodcov. Tí sa mali naučiť po španielsky a neskôr slúžiť ako prekladatelia. Ostatných zajatých aj s loďou prepustil a vrátil sa naspäť za Pizarrom k rieke San Juan. Medzitým tam prišiel aj Almagro s ďalšími posilami. Všetko to pre nich vyzeralo neskutočne dobre a tak sa rozhodli pokračovať loďami ďalej na juh na miesta, kde Ruiz objavil tú obchodnú plť. Boli takí netrpezliví, že sa chceli vylodiť na pevninu čo najskôr. Dostali sa niekde k mestu Atacames v dnešnej provincii Esmeraldas. Ale na ich prekvapenie bolo pobrežie veľmi husto osídlené a tak sa neodvážili vylodiť. Dnes je táto časť Ekvádoru najvyhľadávanejšou turistickou lokalitou. Vtedy bola práve čerstvo obsadená Inkami.
Pizarro s Almagrom sa dlho radili, čo ďalej. Nakoniec sa dohodli tak, že Almagro sa vráti do Panamy pre ďalšie posily. Tentokrát už mal v rukách dôkazy, že sa tu nachádza zlato a tak dúfal, že sa mu podarí vyzbierať aj ďalšie financie. A Pizarro sa zatiaľ bude zdržiavať pri pobreží. Zvolil si na to ostrov Isla de Gallo, ktorý v súčasnosti patrí Kolumbii.
Medzitým ale došlo v Paname ku zmene guvernéra. Keď sa tam Almagro vrátil guvernérom už nebol Pedro Arias Dávila, ale Pedro de los Ríos, ktorý mal po krk neúspešných Pizarrových výprav a rozhodol sa ich zastaviť. Nielenže nepovolil Almagrovi poslať posily, ale naopak, poslal za Pizarrom dve lode s nekompromisnou požiadavkou, aby sa okamžite vrátil do Panamy. Touto úlohou bol poverený Juan Tafur. Ten skutočne Pizarra našiel na ostrove Isla de Gallo, kde z opatrnosti vyčkával na posily. Na pevninu sa stále nedostal. Doručil mu rozkaz k návratu, ale Pizarro sa nemienil vrátiť. Vtedy vraj vznikla legenda, ako Pizarro nakreslil v piesku čiaru a vyhlásil: Za touto čiarou na mojej strane je bohatstvo a sláva a na tej druhej je Panama a chudoba. Každý z vás nech si zvolí, či pôjde na sever do Panamy, alebo so mnou na juh do Peru. Čiaru na Pizarrovu stranu prekročilo iba 13 mužov, ktorí sa neskôr stali slávnou trinástkou. „Los trece de la fama“. Tafur akceptoval ich rozhodnutie a s ostatnými sa ponáhľal naspäť do Panamy, aby žaloval na Pizarra. A Pizarro pre istotu so svojimi vernými postavili malú loď a premiestnili sa na ostrov Gorgona. Paradoxne leží od ostrova Gallo asi sto kilometrov severným smerom.
Ruiz sa nezačlenil do slávnej trinástky, lebo mal od Pizarra iné pokyny. Vrátil sa tiež do Panamy, ale s tajným poslaním zohnať posily. Nakoniec sa mu spolu s Almagrom podarilo nového guvernéra presvedčiť, aby im poskytol loď na cestu smerom na juh, ale iba pod podmienkou, že sa do pol roka vrátia. A to všetci vrátane Pizarra. Toho potom našli na ostrove Gorgona a presvedčili, aby sa vrátil naspäť. Ten súhlasil, ale iba s podmienkou, že využijú čas, ktorý im zostáva na prieskumnú plavbu čo najďalej smerom na juh. Dostali sa až na deviaty stupeň južnej zemepisnej šírky a tak naozaj videli aj peruánske pobrežie. Dokonca aj vystúpili na pevninu, kde boli mierumilovne prijatí miestnymi obyvateľmi. Na vlastné oči videli nielen zlato a striebro, ktorého tu naozaj bolo veľa, ale aj prvé lamy. A tak sa s odhodlaním, že sa sem vrátia pobrali naspäť do Panamy. Ako všetci vieme o 4 roky neskôr sa naozaj vrátili a dobyli ríšu Inkov.
Aj my sme sa ráno vylodili. Prijalo nás mesto Manta, ale my sme nechceli ostať v meste, mali sme iný plán. Zjednali sme si taxík na celý deň a vyrazili sme na miesto, kde sa kedysi dávno, nielen pred Kolumbom (Pizarrom) ale aj pred Inkami nachádzala vyspelá civilizácia, ktorú archeológovia objavili iba nedávno. Lokalita sa volá Hojas-Jaboncillo a žila tu kultúra nazývaná Manteña.
Najprv sme sa zastavili v malom múzeu, ktoré už stihli vybudovať. Všetko je tu z jedného pohľadu veľmi staré a z iného, toho nášho veľmi nové, resp. novo objavené. Podstatné vykopávky začali až v osemdesiatych rokoch minulého storočia a trvajú dodnes. Na úplnom začiatku bola ale jedna osobnosť a tou osobnosťou bol Jacinto Jijón y Caamaño, jeden z najvýznamnejších ekvádorských archeológov, historikov a politikov. Bol starostom Quita, poslancom parlamentu a dokonca kandidoval na prezidenta. Ako archeológ pôsobil práve tu v okolí mesta Manta a on bol prvý, ktorý použil pomenovanie Manteña na popis pobrežnej kultúry.
Veľmi zaujímavé sú napríklad kamenné tróny. Sú to veľké skaly vytesané do tvaru písmena U bohato zdobené ornamentami. Tie sú však iba vrcholom ľadovca. Objavujú sa až v kultúre Manteña, ktorá prekvitala v rokoch 700 až 1500. Najnovšie archeologické nálezy ale dokazujú, že vyspelá kultúra tu na pobreží oceánu vznikala už pred možno až 6 tisíc rokmi. Na každom z okolitých kopcov by sa našli rovnaké nálezy ako tu v Hojas-Jaboncillo. Keď sa ich podarí odkryť, uvidíme terasovité záhrady, na ktorých sa pestovala kukurica a zemiaky, všetko zavlažované premysleným systémom samospádu dažďovej vody. Z hôr zvažujúcich sa až k pobrežiu oceánu si ľudia zabezpečovali dostatok potravín, ktorý si obohacovali plodmi mora a morskými rybami. Boli zdatnými moreplavcami a vo svojom vrcholnom období, teda od roku 700 do 16. storočia sa živili obchodovaním pozdĺž pacifického pobrežia vraj na sever až do dnešného Mexika a dolu smerom na juh až do dnešného Peru a možno až Čile. Na ich plavidlo narazil aj Bartolomé Ruiz, o ktorom sme si už hovorili. Ani Inkovia si nedokázali tento národ podmaniť, uspokojili sa s obchodnou spoluprácou s nimi. Celá kultúra Manteña sa zrútila až po príchode Európanov, ale nie dobytím, ale epidemickými chorobami.
V Ekvádore najslávnejšia a aj najdôležitejšia časť odevu je klobúk. No a najlepšie Panamské klobúky sa robia v mestečku Montecristi. My sme už výrobu týchto klobúkov videli v mestečku Cuenca, o ktorom som písal v tomto blogu: https://blog.sme.sk/luborepka/cestovanie/cuenca-najkrajsie-mesto-ekvadoru a preto sa im tu už nebudem venovať. Radšej si pozrieme mauzoleum, ktoré tu na kopci nad mestom Montecristi postavili bývalému ekvádorskému prezidentovi Alfarovi, rodákovi z Montecristi.
José Eloy Alfaro Delgado bol prezidentom Ekvádoru v rokoch 1895 až 1901 a potom v rokoch 1906 až 1911. Jeho otec Manuel Alfaro mu pomáhal financovať kampaň vývozom klobúkov do Panamy na stavbu Panamského kanálu. Vyviezol ich tam tisíce, robotníkom na stavbe pomáhali prežiť prácu na pražiacom slnku. Každý ho mal a v roku 1906 si ho dal na hlavu aj americký prezident Theodore Roosevelt, ktorý v tom roku navštívil stavbu. Novinári ho pritom odfotili a lepšiu reklamu klobúk nemohol dostať. Všetci ho začali volať Panamský. Takže Panamské klobúky sa vyrábajú v Ekvádore, v Paname sa iba preslávili. Na ich výrobu sa používajú listy palmy toquilla, ktorá rastie na tichomorskom pobreží Ekvádoru. Každá rastlina je starostlivo vyberaná, používajú sa iba mladé, zdravé listy. Osekávajú sa ručne veľmi ostrou mačetou, aby nedošlo k poškodeniu stebiel. Zachováva sa tak aj schopnosť obnovy rastliny. Pletenie klobúkov sa tu považuje za umenie. Všetko sa robí ručne. Je to taká precízna a náročná práca, že UNESCO ju označilo ako svetové kultúrne dedičstvo.
Manta je prastaré mesto. Centrom námorného obchodu bolo dávno pred príchodom Španielov. Aj v súčasnosti je najväčším prístavom v Ekvádore. Zároveň je to veľmi populárna turistická destinácia, majú tu v okolí veľmi pekné pláže. Mesto má asi 192 tisíc obyvateľov. Prácu ľuďom dáva hlavne prístav a s tým spojený rybolov. Je tu veľa konzervární na spracovanie rýb, hlavne tuniakov.
V prístave sme kotvili až do zotmenia, takže som si z najvyššej paluby užil fotenie rybárskych lodí.
Aj na ďalšiu lokalitu našej plavby som sa veľmi tešil. Konečne uvidíme Limu, hlavné mesto Peru. V prístave kotvíme až dve noci, takže bude relatívne dosť času na spoznávanie. Najprv nás ale čakajú dve noci a jeden celý deň plavby po Tichom oceáne, čo je už samé o sebe zážitok.
Lubo Repka.
