Potrebujem takéto miesta na únikové alternatívy, aby som vedela nabrať energiu na život v dnešnom rýchlom a bláznivom svete. Lenže niekto hore sa asi na mňa hnevá, lebo keď konečne nájdem zákutie so správnou atmosférou, kde cítiť genius loci, hneď na to mi ho zoberie. Urobil to so Starým Smokovcom, Sačným a teraz aj s Tatarnskou Javorinou.
Tento rok sme sa do Javorovej doliny, pod Muráň, ani do Meďodolov nedostali. Zákazy vstupu pre turistov a obyčajných pocestných kričali na každej závore a keďže pravidlá nezvykneme porušovať, tak sme sa otočili na stopke a nechali si zájsť chuť.
Turistov nahradili ťažké stroje, robotníci v reflexných vestách, vodohospodári a v poslednom čase si v Javorine podávajú kľučky i prezident, alebo vláda, aby si prihriali predvolebnú polievočku. Prečo práve teraz, keď povodeň bola v júli ? Chudobe treba hodiť nejakú ohlodanú kosť, ale v konečnom dôsledku to systémovo nikomu nepomôže.
Cestovný ruch to nepodporí, zničenú krajinu do pôvodného stavu nevráti, akurát sa rozvíria vášne a tie, keď útíchnu, tak domorodci sa s tým budú musieť aj tak vysporiadať sami a my všetci prídeme o ďalší kus krásnej krajiny.
Rozpútal sa boj lesníkov s ochranármi, ktorý nikam nevedie. Pokiaľ tieto dve skupiny s úplne protikladným názorom na to, čo treba robiť s napadnutým lesom nenájdu spoločnú reč a každý čiastočne neustúpi a nezačne konať v záujme konkrétneho lesa a budúcich generácií, žiadne jednorázové finančné injekcie nepomôžu. Príroda sa spútať nedá, urobila to raz, kľudne sa to stane znovu. Prívalový dážď, ktorý sa stáva bežnou súčasťou nášho života, nič nezadrží, mŕtve stromy nezvládnu to, čo živý les. Ani chudák hlucháň, ktorý sa v tejto súvislosti často spomína, nebude žiť v takomto prostredí, zomrie rovnako, ako tie stromy. Chceme mesačnú krajinu?
Rozumiem, že ide o piate ochranné pásmo bez možnosti vyťažovania, ale neviem si predstaviť ako bude ihličnatý les vyzerať o pár rokov. Po tejto kalamite sa bez nejakého ľudského zásahu nedá ísť ďalej. Škody sú fatálne, zrušené prístupové cesty, padajúce svahy, navyše vodovod do Tatranskej Javoriny si to tiež odskákal a verím tomu, že lesníci ani sami nevedia o čo všetko prišli, lebo v čase keď sme tam boli, tak do niektorých oblastí sa ešte ani nedostali. U mňa jarabina, baza a rôzne kriaky, ktoré sa ako prvé derú do výšky po "zdochnutých, chrobákom prežratých ihličnatých stromoch" - to nie je les a nebude ním ani po sto rokoch.
Javorová dolina je dlhá dolina, pre niekoho nie veľmi príťažlivá, ale ja som ju milovala práve kvôli tej divočine, ktorá tam ešte zostala. Striedali sa oblasti, kde hlboký mach doslova lákal k tomu, aby ste doň vstúpili, ale i zasiahnuté miesta s vyschnutými "pahýľmi". Odmena vo forme krásnych scenérií čaká až na konci, keď vystúpate do Sedielka, ale tá námaha vždy stojí za to.
Mohli ste ňou kráčať celý deň a nemuseli ste stretnúť človiečika. V jesennom čase už jelene ohlasovali, že sú tu. Zatiaľ. Momentálne sa zrejme preháňajú po komunikáciach a sebazničujúco čakajú na vládne delegácie.
Toľko môj názor a len z nostalgie ponúkam pár spomienkových fotografií spred roka. Myslím, že veľa z toho už nie je zrejme pravdou a takto to asi budeme ukazovať aj našim deťom.
