Som "horniačka". Musím vidieť kopce, musím sa schúliť do ich náručia a občas si vyliezť na ich vrchol, aby som sa uistila o svojej maličkosti a bezvýznamnosti. Jednoducho mám to tak. Nekonečné roviny ma zneisťujú.
Napriek tomu som objavila kus krásnej hontianskej a veru rovinatej prírody s rozľahlými vinohradmi. Srdeční ľudia, ktorí tam žijú, zodpovedne prevzali svoju štafetu a posúvajú múdrosť a skúsenosti našich predkov na ďalšie generácie. Mala som tú česť stretnúť hneď niekoľkých vinárov z uvedenej oblasti. Či už Janka Rosenbergera z Pukanca, alebo Robka Lauka z vinárskej oblasti na Starej Hore.
Moje srdce si však úplne získala rodina Zsigmondovcov z dedinky Vinica. Rodinné podnikanie, ktoré tam prevzala už tretia generácia očividne prekvitá. Víno dorábajú z hrozna, ktoré dozrelo v ich vlastných viniciach, takže vedia s akým materiálom pracujú. Výsledkom sú naozaj krásne a pitné vína.
Úlohy si rozdelili. Brat Gabo so sestrou Gabikou, spoločne so svojimi zamestnancami, pod prísnym dohľadom otca obrábajú 80 hektárov viníc a prevádzkujú vinárstvo, ktoré šľape ako hodinky. Starý otec, ktorý má vyše 80 rokov ešte sám pracuje vo vinohrade a pomáha pri dorábaní svojho špeciálneho vínka.
Oslovila ma čistota celej prevádzky a procesu dorábania vína, kladenie dôrazu na každý detail tak, aby sa niečo nepokazilo. Sú to maličkosti, Gabove príbehy, roztomilé naháňanie myšlienok po slovensky, hoci sa na jazyk derie maďarčina, možno Gabikina ženská ruka, nevedno. To všetko dotvára celkový dojem, ktorý človek nadobudne. Máte pocit, že ste vítaní, napriek tomu, že oberačka vrcholí a všetci majú povinností nad hlavu. Chvíle, ktoré s nimi prežijete vám dovolia zabudnúť na problémy, ktoré necháte za dverami a môžete sa ponoriť do ich čarovného sveta. A tak nejako by to malo byť.
Strávila som s nimi len chvíľku, ale tá pokora, s ktorou pristupujú k svojej práci a vôbec k ľuďom, ma celkom dostala.
V dnešnej dobe, keď zo všetkých strán počúvame, čo sa deje v našom poľnohospodárstve, čo sa deje okolo dotácii a pozemkov malých farmárov, ma tento môj objav presvedčil o tom, že sa to dá robiť aj poriadne a ide to aj bez intríg a podrazov. Rodina a zomknutosť pracovitých ľudí je tým správnym riešením, ktoré dokáže odradiť špekulantov, ktorým ide len o zisk a peniaze. Od tých nešťastníkov, ktorí si brúsia zuby na cudzie, len aby vyťažili zo známostí a eurofondov.
Bonusom pre každého člena rodiny je to, že môžu všetci spoločne nažívať. Deti vidia síce drinu, ale majú hocikedy pri sebe mamu, deda, dokonca pradeda. Starší môžu dožiť životný príbeh medzi svojimi, v istote, milovaní a vážení, tam, kde poznajú každý kamienok a každého okoloidúceho. Nemusia ležať opustení na nemocničnej posteli v nejakom pochybnom zariadení, kde ich nadopujú oblbovákmi, len nech dajú pokoj a nech neotravujú svoje deti, ktoré musia v zhone zarábať peniaze.
Viem, že všetci nemáme tak zdanlivo jednoducho nalinkovaný život, náš dedo nemal vinohrad a pestujeme len ríbezle. Naše deti sa tmolia po svete, niečo hľadajú a pritom strácajú samých seba. Pokiaľ sa neotočia späť a neuvedomia si, odkiaľ vyšli tak nič objavné nenájdu. Keby trošku viac otvorili svoje zaslepené oči, mnohým z nás by sa život zmenil k lepšiemu, lebo tie príležitosti ležia často len tak pohodené na zemi pred bráničkou rodného domu a nemá ich kto zodvihnúť.
Fakt je ten, že ak ich ešte hlasy zhora utvrdia v tom, že doma nič nie je, tak onedlho budú všetci stáť v zápche a kolónach okolo Bratislavy. Svoj čas, ktorý by mohli prežiť so svojou rodinou budú márniť sami v aute. Alebo sa rovno zbalia a "budú sa hľadať" niekde na konci sveta, vnúčatá uvidíme vyrastať na skype a nám nebude mať kto podať pohár vody.
Preto palec hore rodinnej forme podnikania, palec hore všetkým vinárom a ostatným rodinám, ktoré sa vydali touto neľahkou cestou. Cestou, ktorá zaručene má svoj cieľ.
