V poslednom čase je v mojom živote príbehov na túto tému priveľa. Nekončia šťastne, ponaučenia tu akosi nefungujú. Pre živnostníka je nezaplatená faktúra bohužiaľ často bežná realita, ale zarážajúce je, že si dovolia nevyplatiť mzdu i zamestnávatelia s celkom dobrou povesťou.
Stavbári - Michal a Ivan, jeden živnostník, druhý majiteľ stavebnej spoločnosti.
Prácu potrebujú obaja, ale k tej lepšie zaplatenej sa dostane len Ivan. Jeho firma je zabehnutá, má k dispozícii zamestnancov, prostriedky, stroje, zariadenia a v konečnom dôsledku aj kontakty. Tie sú pre získanie práce dôležité, v dnešnej dobe možno najdôležitejšie. Sú základom toho, aby sa niekam posunul. Je len málo gigantov, ktoré určujú pravidlá v stavebnom sektore, každý pozná každého, takže kto má kontakt na správneho človeka, vyhral hneď na začiatku aj napriek tomu, že sa nedostane priamo do prvej línie. Na vrchole je miesto len pre skutočnú špičku, prípadne dcérske firmy otca-koňa-brata. Pre ostatných musia postačiť omrvinky, ale ani to nie je na zahodenie.
Ivan hneď na jar získal veľkú zákazku na neďalekom tuneli Višňové. Dnes, keď sa u nás stavajú diaľnice "rýchlosťou blesku", majú všetci remeselníci a majstri o prácu postarané. Pre mňa je nepochopiteľné len to, že napríklad stolár, ktorý dokáže vyrábať krásne drobnosti, asfaltuje na diaľnici, lebo zamestnávateľ našiel prácu tam. Ale štátna zákazka je do istej miery istota, tak po nej skočia aj tí, ktorí skúsenosti nemajú. Stačí, aby si to vedeli zariadiť spôsobom, že ju posunú niekomu ďalšiemu. Veď niekto to už urobí... Je to škoda, naša škoda, ale poďme ďalej.
Táto stavba bolo sústo, ktoré nedokázal zvládnuť svojimi možnosťami. Napriek tomu to vzal ako výzvu. Pustiť šancu, keď sa podarilo presadiť v ťažkej konkurencii, to sa predsa nerobí. Vtedy si spomenul na Michala.
Chlapci si tľapli a dohodli sa, že niektoré práce vykoná Michal. Všetko čo potreboval k práci zabezpečil jeho nový šéf, stačilo prísť na stavbu a makať. Kľudne ho mohol zamestnať, ale stavbári sa nezamestnávajú, všetci sú "samostatné jednotky".
Michal je jednoduchý človek, manuálne zručný, svoje remeslo ovláda tak ako treba, skúseností má na rozdávanie, po rokoch praxe urobí akúkoľvek stavebnú prácu, ale robotu vie viac robiť, ako o nej rozprávať, prípadne si dohadovať podmienky.
Mesiace plynuli, prvé faktúry dostal zaplatené presne podľa dohody, neskôr už len časť z dohodnutej sumy, potom stovku - dve a o pár mesiacov vôbec nič. Jeho rodina strádala. Žili z materskej dávky, ktorú dostávala manželka. Ťažko zvládali platiť bežné výdavky. Úspory sa rýchlo míňali, jeho príjem chýbal. On chlap ako hora, od rána do večera v práci a nedokáže sa postarať o deti.
Michalom lomcuje zlosť a beznádej. Napriek tomu každé ráno vstane a ide pracovať. Rodina ho presviedča, aby sa konečne zobudil, nechal to tak a začal si hľadať niečo iné.
Ivan sa tváril, ako keby sa nič nedialo, keď prišla reč na peniaze, šikovne sa vykrúcal : "Neplaš sa, všetko ti zaplatím. Teraz mi nevyšlo, musel som zaplatiť PHM-ku, pred tým nájmy." Stále bolo niečo dôležitejšie ako Michalove nezaplatené faktúry.
Dokázal s ním sedieť v krčme pri pive, tváriť sa bezstarostne, dokonca nemal problém nechať si od Michala zaplatiť rundu z peňazí, čo dostal od manželky. Mišo sa statočne ovláda, pretvaruje, ale najradšej by ho schmatol pod krk a pridusil tými svojimi zrobenými rukami. Veľký bezmocný chlap.
Nevie si poradiť, stratil všetku svoju hrdosť, pochlebuje Ivanovi, lebo ako plynie čas, jeho pohľadávka zo dňa na deň rastie. Stále viac a viac sa do toho zamotáva. Ak teraz odíde a vykričí Ivanovi, čo si naozaj myslí, tak už mu nezaplatí vôbec nič a s peniazmi sa môže nadobro rozlúčiť. .
Kedy treba odísť a ako sa dopracovať k zarobeným peniazom? Kedysi stačilo slovo chlapa a nebolo o čom pochybovať.
Dnes je úplne inak a ak si niekto myslí, že toto sú priateľské vzťahy, veľmi sa mýli. Nejedno kamarátstvo skončilo práve na nezdravom systéme, ktorý sa tu rozmohol. Pažravá Hydra neberie ohľady na nikoho. Sme totiž rovní a rovnejší...
