Bol krásny júnový deň. Obloha ako zo žurnálu, radosť žiť. Bola som doma sama s dvoma malými deťmi. Zaťukala na okno stará susedka - dôchodkyňa a podáva mi pokrčený sáčok z múky : "Priniesla som ti vajíčka, nech sa páči....sliepky sa mi rozniesli, nestačíme míňať...." Poďakovala som a keďže som videla, že stará pani evidentne nemá nič na práci, tak sme šli von, sadnúť si na lavičku.
Prešla chvíľa a pribudla k nám ďalšia okoloidúca suseda - tiež dôchodkyňa. Babky sa rozhovorili, začali si rozprávať zážitky a spomínať na mladosť. Po čase mi bolo jasné, že si celkom stačia. Začala som pokukovať po hodinkách - v kuchyni rozvarený obed, práčka s prádlom už "vyskakovala". Vtedy jedna z nich hovorí : "Veď si choď robiť a my ti zavarujeme detičky". Veľmi ani nemuseli, lebo dcéra sa už hrala v pieskovisku a syn sladko odfukoval v kočíku. Ale už len ten pocit, že na nich niekto dohliadne bol na nezaplatenie. Každý si nemôže dopriať luxus mať starých rodičov po ruke.
Keďže dve baby si bohate vystačia, tri - to už zvykne smrdieť "prúserom", tak som to využila. Popri varení obeda som stihla obrať jahody na záhrade a upiecť jahodový koláč. Nikto sa neponáhľal, tak sme si uvarili kávičku, poklábosili a bolo nám príjemne. Poviete si : "No a čo ?"
Všetky tri sme v ten deň boli samé doma. Slniečko lákalo von. Stačila chvíľa a dokázali sme si navzájom pomôcť. Myslím, že sa treba podeliť o to, čo máme nazvyš. Okolie to dokáže oceniť a všetko nám vráti aj s úrokom. Pritom niekedy stačí málo. Možno len úsmev, alebo milé slovo.
Dnes mám pocit, že takéto babičky nie sú. Ulice sú prázdne. Kde by asi tak mohli byť? Sledujú telenovely a nekonečné seriály? Alebo "visia na internete"? hmm...
