Marec je za nami. Tento mesiac má v mojom živote špecifické postavenie. Okrem toho, že sa naháňajú termíny, uzatvárajú sa ročné záležitostí, podávajú sa priznania, absolvujem oveľa viac osobných stretnutí ako za bežných okolností. Tohtoročný marec získlal ešte ďalšie prívlastky, bol úplne iný ako všetky tie predošlé.
Stretnutia so stálymi klientami prebehli v pohode, vybavíme, čo je potrebné, navzájom sa povzbudíme a chceme veriť, že celá táto takmer absurdná, ešte pred pár dňami nepredstaviteľná situácia čoskoro pominie. Pritom vieme, že to nebude jednoduché, v skutočnosti to nebude ani rýchle, lebo naozaj nikto netuší, aký dopad bude mať toto všetko na naše firmy a životy. Je nám jasné, že všetci chceme bojovať, držíme si palce - za seba, za zamestnancov, za to, aby sa firmy udržali aj napriek ťažkým chvíľam. Absolútne riešenie nepoznáme, NIKTO, lebo pokiaľ sa nenájde liek, alebo sa naša imunita neprispôsobí novodobej skaze, tak zďaleka netušíme, čo ešte zažijeme. Svet už bude navždy iný.
Stretnutie s neznámym človekom, prípadne novým potecionálnym klientom, novým auditorom, zamestnancom prebieha momentálne za oveľa "zaujímavejších podmienok". Pre mňa je prvý dojem dosť zásadný, určuje, či s konkrétnym človekom prejdem kúsok spoločného života, alebo či toto stretnutie je prvé a zároveň posledné. Nejdem za spoluprácou "za každú cenu", lebo môj pracovný kontakt, každý jeden je špecifický, jedinečný a pre mňa dôležitý.
Posledné stretnutia, keď na vás pozerajú len oči, boli pre mňa zahalené "rúškom tajomstva". Vidíte vejár dlhých mihalníc, mávajú ako motýlie krídla, alebo vás prebodáva ostrý skúmavý pohľad hlbokých modrých očí, či bojazlivý, ustráchaný uhýbajúci pohľad. Oči sú málo, ešte zostáva "reč tela" - tá však môže klamať. A teraz buď múdry ... Zostala len intuícia, ale každopádne to má svoje neznáme čaro.
Navyše zo mňa situácia, ktorá nastala, nanovo urobila krajčírku. Bola som ňou aj doteraz, lebo ženy mojej generácie sú ešte z tých, ktoré za pierkom ploty preskakovali, veci opravovali, nevyhadzovali, reparovali a vlastne pokiaľ neboli dobrou kuchárkou, upratovačkou, práčkou, bútľavou vŕbou, mamou, kamarátkou, manželkou, tak vlastne neuspeli.
Potreba získať rúško sa stala väčšou, ako podanie daňového priznania. Prispôsobila som sa, priznania počkajú. Myslím, že som to urobila rada. Návod na ušitie rúška poskytol internet, už len zohnať materiál a pustiť sa do práce. Všetko, čo som ušila, veľmi rýchlo našlo svojho majiteľa a keď som v obchode stretla neznámeho človeka v mojom rúšku, tak ma to tešilo. Vedela som toľko, že zrejme máme nejakého spoločného priateľa. Každé moje rúško je originálom, lebo bolo vyrobené z predpraného bavlneného materiálu /ešte "komunistického"/, žiadna Čína, ani Tajwan. Motív ho vždy prezradil, lebo viac takých sa nevyskytuje.
Predmet podnikania zatiaľ neplánujem zmeniť, ako podaktorí "vychytralci", ale robím to práve preto, aby priestor pre nich bol čo najmenší. Ak to nemyslia poctivo a dokážu aj túto neľahkú situáciu zneužiť vo svoj prospech, tak si treba navzájom pomôcť a ich odignorovať.
Myslím, že rúško sa už stane bežnou súčasťou nášho života. Ponúkam návod na jeho zhotovenie. Viem, že návodov je momentálne všade plno, berte to ako inšpiráciu. Nemusíte mať šijací stroj, kto naozaj chce postačí mu ihla a niť.
Na vylepšenie som dostala ešte jednu radu - pre tých, čo nosia okuliare, aby sa im pri dýchaní nerosili, je dobre do horného okraja zašiť kúsok spevnenej časti / nastrihať z plechovky, alebo použiť kovovú spinku z fascikla/.
Vychádzala som zo základných rozmerov 1. rozmer - 34 cm x 17,5 cm, 2. rozmer 2x / 12 cm x 5 cm /.
