"Asi sa mi sníva," hovorím si v duchu a po očku ju sledujem. Lenže s jej temperamentom sa nebolo treba ničomu čudovať. Nemohla byť minútku bez dozoru, zamestnávala celé svoje okolie.
Bol Veľkonočný pondelok.
Oblievačku nemám rada, ale koho by to už zaujímalo. Pritom uznávam, že táto tradícia môže mať svoje čaro, ale hlavne pre pozorovateľov, alebo vykonávačov. Pre obete je to už menej atraktívna záležitosť. Aby ma niekto vyšľahal korbáčom, vylial na mňa vedro vody, prípadne hodil do potoka a ja ho mám s úsmevom a pokorne obdarovať kraslicou. To nie, u mňa nie. S tou pokorou mám v tomto prípade celkom problém, ale kraslica je samozrejmosťou.
So sestrou sme sa kedysi vedeli vyblázniť. S mládencami sme bojovali ako levice, až kým neopúšťali náš dom minimálne takí mokrí, ako sme boli aj my obe. Nič sme im nedarovali a oblievačka zároveň prebehla so smiechom, pišťaním, krikom a veselým koloritom. Dedo sa hneval, keď sme robili neporiadok, no babka bývala našim komplicom a udatne nám pomáhala zvíťaziť.
A teraz sa moje dieťa postaví rovno "na ranu" a ide k nám pozývať neznámych okoloidúcich, vyzbrojených korbáčmi a vodou. Jediné šťastie bolo, že popred bránu sa trúsili rôzni puberťáci a mládenci, ktorí nevenovali pozornosť nejakej malej žabe chtivej oblievačky. Pre nich to bolo dieťa a ani si ju nevšímali.
Po čase sa nahnevane vrátila a začala roniť krokodílie slzy, že jej vlásky, ani sukničku nikto nepolial.
"No tak hybaj." Schmatla som ju za ruku, vyšli sme pred bránu, zastavila som prvú skupinku "oblievačov" a poprosila ich, aby popolievali aj moju malú slečnu.
Chalani išli do kolien, ale s potmehúdskym úsmevom a s predstieranou dôležitosťou celkom radi splnili moju požiadavku. Dcéru pošibkali a pokropili vodou. Misia bola splnená, dieťa dosiahlo svoje a mohlo ísť vymýšľať ďalšie hlúposti.
P.S.: Prajem všetkým šibnute krásne a mokré Veľkonočné sviatky. Užite si to....
