Taký scenár si neprosím. Konečne, je to tu a ako bonus nás čaká krásny slnečný víkend. Teším sa, nápady sa hrnú jeden za druhým. Pocit, že robíš to, čo chceš a nie to, čo musíš je na nezaplatenie.
Dom sa vyprázdňuje. Manžel avizoval, že odchádza na Moravu navštíviť našich kamarátov a spoločnosť, s ktorou ide je čisto mužská. Ak by som chcela, môžem vraj ísť s nimi, ale ... Tentokrát nie, prečo by som mala rušiť chlapskú súdržnosť tým, že im budem do pohody vnášať ženský element. Keď sa povie: "Bez bab," tak viem predsa o čo ide. Nech si to chlapci užijú aj za mňa. Moje plány sú iné.
Syn s výčitkou v pohľade : "Aj ja odchádzam. Teraz na dva týždne. V nedeľu bežím štafetu na maratóne." O chvíľu dcéra : "Maminka aj ja idem preč, máme nácvik a stretko s kamarátmi. "
Choďte, viem, že musíte. Na to, aby sa deti mohli vrátiť domov, najskôr musia odísť. Až potom si možno uvedomia, čo ich tu čaká. A to, aby sa radi vracali je už úloha pre mňa. Dnes majú veľa možností, tak prečo ich k niečomu pripútavať. Lenže každý človek tie korene niekde má a je dobré ak si uvedomuje kam patrí, alebo odkiaľ vzišiel. Myslím, že členovia mojej rodiny sú ako holuby a GPS majú nastavené správne. Vždy vedia, kam sa majú vrátiť. Ja už len čakám ako svetielkujúci maják a vysielam signál.
Dnes všetci odchádzali s nejakým pocitom viny, že ma tu nechávajú samú. Nedokážem im vysvetliť, že sa na to doslova teším. Po stresujúcich mesiacoch strávených s telefónom v jednej ruke a s druhou na klávesnici, alebo na volante, keď som neustále bola zahrabaná v dokladoch a zákonoch, musí konečne nastať zaslúžený pocit uvoľnenia.
Takúto samotu mám rada. Nie je to skľučujúca, depresívna osamelosť. Je to uzdravujúca samota. Pokiaľ človek žije v mieri sám so sebou, niekedy ju vyslovene potrebuje.
Skôr než sa pustím do zušľachťovania záhrady a dvora, sadnem si na lavičku. Pes zacítil narušiteľa v svojom teritóriu, tak si hneď prisadne. Zoberiem si ho "pod pazuchu", vyložím si nohy, tvár nastavím slniečku, vypínam hlavu a zatváram oči. Som šťastná, ako málo stačí. Rieka hučí, cítim vôňu mojich najobľúbenejších kvetov. Fialky už rozkvitli, pozývajú ma. Prejde minútka a pulzujúci dych psieho starčeka naznačuje, že zaspal. Je spokojný a ja tiež. Tak ešte chvíľku, nadýchnuť sa a ideme pracovať. Fyzická práca je v tomto prípade liek na každé duševné vyčerpanie a pokiaľ máte takú milú spoločnosť ako ja, všetko ide ľahko.
