odvrknem, ale veľmi neprotestujem. Slnkom zaliaty les, neskutočná hra farieb a vtáčieho spevu ma dostáva do stavu, keď pomaly chytám kyslíkový šok. Vytešujem sa a v pomätení mysle objímam buky, hladím machom pokrytú kôru starých pokrútených stromov a čudujem sa ako vôbec mohli vyrásť v takejto divočine.
Mám čo robiť, aby som stačila môjmu nabudenému hubárovi. Teraz ho už ženie túžba skutočne tie hríby nájsť, lebo to vyslovil s plnou vážnosťou a ja som ho vysmiala. Musí mi dokázať, že je to tak. Pred tridsiatimi rokmi v máji tu ešte ako deti našli hríby a budú tu aj dnes.
"Čo si? Kam sa za ten čas dostal svet? Nevidíš ako sa všetko zmenilo? Prírodu nevynímajúc. Veď ju denne likvidujeme, už nič nieje ako bývalo. Prečo stále hľadáš staré časy?"
Nadýchnem sa a cítim rôzne vône, len nie huby. Keď je pravá hríbová sezóna les vonia úplne inak. Vlečiem sa za ním, občas dostanem konárom cez ksicht, ale moja duša spieva a nasáva neskutočnú lesnú atmosféru.
Zbieram farebné kamienky, šišky, zo stromčekov vyrastených z náletu si predstavujem malé bonsajky, som ako neposlušné dieťa, ktoré zaujíma všetko, len nie huby.
No a potom sa zastavil a pocítila som na sebe ten významný pohľad: " Tak čo, vidíš ho?"
Nedalo sa oponovať, bol tam - hríbik ako maľovaný, vytŕčal spod koreňa statného buka. Bol sám, jediný, ale to stačí. Hubárska sezóna môže začať.
No a samozrejme aj to, že keď môj manžel niečo povie, inak to byť nemôže ....
