...že sme už dlhšie neboli navštíviť rodičov, ani sme im nevolali...
... že sme sa nemali čas porozprávať s deťmi...
... že sme žene dnes ráno nepovedali, že ju ľúbime...
....že aj deti majú toľko roboty a málo času, aby nás prišli pozrieť, alebo aspoň zavolali... že ... že ... že ... že je všetko akoby v jednom začarovanom kruhu... Dá sa s tým vôbec niečo robiť, alebo je to forma dane, za náš uponáhľaný život ? ? ?... Dá..
Dá, stačí troštičku zvolniť životné tempo, trošku pribrzdiť v tom našom uponáhľanom živote - a odrazu...
Odrazu je čas, povedať milovanej osobe - mám ťa rád - mám ťa rada...je čas opýtať sa syna, čo nového v robote a či má stále tú istú frajerku...je čas zavolať dcére, čo majú nového a či niečo nepotrebujú...zavolať rodičom a povedať - mami v sobotu prídem - aj keď len na skok...
A k tomu všetkému si ešte uvedomme, že aj my sme boli deti, o ktoré sa starali rodičia...aj my sme rodičia , ktorí sa starajú o deti /aj keď sú už veľké, vždy budú deťmi/...že aj my budeme starými rodičmi, ktorí toho času majú viac, ako zamestnaní a preto aj viac čakajú na to zavolanie, návštevu...
Nezabúdajme preto na svoje okolie, na svojich najbližších...je to ten začarovaný kruh...
Toľko moje zamyslenie a idem volať... vždy je kam... vždy...
