Náhrdelník strieborného Pola

Auto mi skákalo pod zadkom ako vyplašená ťava, spolujazdec len nadával a vetral, ba i mne sa ušlo zopár hrstí rýdzich ĽUBOzvučných slovenských vulgarít v bratislavskom podaní. Nespal som. Nejedol. Nepil. Šialené sny plné vrčiacich motorov ma pomaly oberali o súdnosť. Zrazil som miliardy bezbranných chodcov a smial sa pritom na plné hrdlo. Krv striekala na predné sklo v celých priehradách, moriach, oceánoch. Škody na majetku? Nevyčísliteľné. Sudcovia? Neúprosní a nepodplatiteľní. Jednotka, pohni sa. Dvojka, vľavo, vpravo, zelená, už choď, čo stojíš... Blikaj, čo nevidíš? Vo vrecku som pre istotu mával plato ibalginov. Len tak, zicher je zicher. Tep na dvestovke si tiež veľmi nevyberal (áno, ešte žijem). Čo ma však prekvapilo najviac, bol samotný postoj majiteľov a vyučujúcich. Tušil som, že sú zvyknutí na podstatne mladšie ročníky, a podľa toho s nimi jednať, ale to, čo sa ušlo mne, bolo azda priveľa: páni policajti - tí, ktorí sa uráčili prísť na testy a byť aj trošku príjemní - sa asi vopred oboznámili s puncom toho najhoršieho, čo sa v inkriminovanej škole vyskytlo za posledných neviemkoľko tisícročí: pána R., veľaváženého autora tohto článku. Po pol hodine som sa mohol opäť vrátiť do bezpečia vlastnej postele, otvoriť si pivo a meditovať nad večnou otázkou prečo. Križovatka. Jedna. Zle. Nemôže. Byť. Predsa. Opravená. Dvakrát. Nikoho neobviňujem; napísal som Ježiškovi otvorený list, aby mi priniesol malý, maličký darček. Prívesok na krk v tvare W, čo mi možno prinesie šťastie. Nabudúce.