Ľuboš Slezák
Kapitola 1. Cesta časom
Som sám.. Každý večer si líham do postele sám a každé ráno sa zobúdzam sám. Žijem vo svete, kde žije bez mála viac ako šesť miliárd ľudí a aj napriek tomu ,,trpím“ samotou. Nemám nikoho s kým by som si šiel zabehať alebo zacvičiť. Nie je s kým ísť do baru a zabaviť sa. Nikto nie je na blízku keď potrebujem poradiť alebo porozprávať sa. Viesť dlhé a nezmyselné debaty o ženách, zážitkoch, športe.. O hocičom.. Alebo sa len tak vybrať do kaviarne a vychutnať si lahodnú zmes kávy a mlieka v spoločnosti niekoho, kto by ma vypočul a zdieľal so mnou moje zážitky, postoje, názory a problémy. Zapáliť si vanilkovú cigaru a sledovať spoza okna umasteného od rúk a prachu okoloidúcich ľudí. Pojmy rodina a domov sú už pre mňa dávno stratené. Pocit šťastia a neha sa stratili v bezodnej diere nechceného zabudnutia .
