„Od pieskovcových skalísk smerom k lesnej výšine sa medzi stromami a krami predieral mladý, asi tridsaťročný mamut. Hojdavo bežal po vyšliapanom priechode dolu k vode. Občas sa zastavil, odtrhol smrekový či jedľový konár a pochutnával si na ňom. Živicová príchuť mu bola veľmi príjemná.
Vtom hup! – a bol v jame. Zadupotal po polámaných konároch a zúrivo zaryčal.
Lovci na Bielej skale vyskočili. Začuli ryčanie chyteného mamuta. Všetka únava z nich spadla a ozlomkrky sa rozbehli k jame. Deti a ženy uháňali za nimi. Aj Kopčom bežal, čo mu nohy stačili, no chvíľami sa zastavoval, aby nabral dych.
Od radosti z dobrého úlovku sa nad jamou roztancovali. Nechali mamuta, kým sa neunavil. Zatiaľ k okraju jamy prigúľali mnoho ťažkých kameňov, ktorými potom zmoreného mamuta dobili. Nato poskákali do jamy, vrhli sa naň ako dravce a strebali teplú krv, čo mu striekala z rán. Niektorí hneď ostrými pazúrikovými odštiepkami odierali z mamuta kožu a trhali z neho kusy mäsa. Ozývali sa výkriky radosti. Všetci sa tešili na hodovanie. No tešili sa predčasne.“[1]
Podľa všetkého sa takáto udalosť neudiala. Môj bývalý kolega, Tomáš Michalík, svojím príspevkom do knihy História pre zaneprázdnených[2] vyvracia mýty o lovení mamutov do hlbokých jám. Možno bola obrazotvornosť Eduarda Štorcha úplne mimo hraníc, ale ako sám poznamenal vo svojej knihe: „Tam, na najvyššom bode terajšej hradskej pri Rokoske, som roku 1906 pri kanalizačnej priekope objavil mamutiu kostru v jame, hlbokej štyri metre. Časť kla a niektoré kosti sa mi podarilo vykopať a zachovať, ale zvyšok kostry leží doteraz v zemi.“[3] Neradno vstupovať do sporu dvoch archeológov. Lepšie je pozrieť sa na miesta kde „Stůj noho! posvátná místa jsou kamkoli kráčíš,...“[4] nezaúčinkovalo a noha mamutova, rovnako ako noha lovcova, chodili tam aj späť (koniec koncov Ján Kollár básnil o krajine pod Tatrami ...). Vybral som si obec Boršice na Morave neďaleko Uherského Hradiště. Dôvod? Vybudovali tam Stezku lovců mamutů.
Pamiatky na staršiu dobu kamennú v obci Boršice
„Paleolitické nálezy pochádzajú najmä z polohy Chrástka, kde bol už roku 1902 náhodne objavený mamutí kel. Tento nález podnietil záujem bádateľov o lokalitu a roku 1939 bol vykonaný jej prvý archeologický výskum, na ktorý nadviazali ďalšie úspešné výskumy, najmä v 60. rokoch 20. storočia. Vďaka nim bolo na tomto mieste doložené gravettienské sídlisko lovcov mamutov. Lokalita je veľmi bohatá na štiepanú kamennú industriu. Sú známe nálezy úštepov, čepelí, mikročepelí, vrtákov, rydiel či škrabadiel. Ďalej bolo nájdených takmer 5000 zvieracích kostí a ich zlomkov. Nájdeme medzi nimi mamuta srstnatého, nosorožca srstnatého, koňa divokého (v pôvodnom texte je označený ako sprašový kôň – Eguus germanicus, blízky príbuzný dnešného Koňa Przewalského, slovenské synonymum nepoznám, pozn. aut.), soba polárneho, vlka obyčajného, medveďa jaskynného, rosomáka sibírskeho, polárnu líšku alebo zajaca beláka. Z analýz kostí vyplýva, že sa v týchto miestach mohol rozkladať základný tábor, v ktorom bol spracovávaný úlovok. Z veľkých zvierat boli totiž do tábora prinášané len mäsité časti (niektoré kosti nesú aj stopy ohňa dokazujúce tepelnú úpravu) alebo časti vhodné na ďalšie spracovanie. Medzi ďalšie zaujímavé nálezy patria zvyšky červeného farbiva a hrudky vypálenej hliny s odtlačkami papilárnych línií prstov a textílií.“ [5]
„V auguste 1954 navštívila expedícia archeológov prehistorického ústavu Filozofickej fakulty z Brna Boršice a skúmala tu nálezy. Na trati Stoprouny, parc. č. 2526 boli nájdené pazúrikové nástroje lovcov mamutov, zo staršej doby kamennej. Na trati Rybníky pri dolnom mlyne, po oboch brehoch potoka Dlhá rieka bola nájdená keltská osada z obdobia skorého laténu. Našli sa zvyšky jednej chaty (sídelnej jamy) na parcele č. 513, kde bola hlinená pec, veľa keramiky – črepov, hlinené kolieska, zvyšky železných nástrojov, zvieracích kostí. Nález asi z 1. storočia pred našim letopočtom. Na trati Stoprouny, parcela 2413 boli v r. 1936 nájdené dva hroby. Kostrový hrob asi 24 ročného muža, ktorý bol vďaka milodarom datovaný do doby veľkomoravskej - IX.storočia. Pri zachovanej kostre boli nájdené: železná sekera, po pravom boku železný nôž, sklenené korálky, bronzový prsteň, dve bronzové náušnice a kresacie pazúriky s ocieľkou. O týchto náleziskách napísali do obecnej kroniky záznam prof. Dr. František Kalousek a Dr. R. M. Pernička. Archeológovia počas výskumov ubytovaníí v škole (10 poslucháčov filozofickej fakulty, prof. Dr. Kalousek a Dr. Pernička) po dobu 14 dní“.[6]
Stezka lovců mamutů[7]
Neviem, a ani sa mi nepodarilo zistiť, kto dostal ten výborný nápad vybudovať tento náučný chodník. Otvorili ho v roku 2017 a dnes už nesie stopy po snahe okolitej zelene pohltiť jeho chodníky a machom obrásť informačné tabule. Napriek tomu je stále vo výbornej kondícii. Celý okruh meria možno viac ako jeden kilometer, ale je to prechádzka lesoparkom. Tabule informujú, šípky ukazujú a doplnkom, na niekoľkých miestach, si môžete správnu orientáciu potvrdiť sledovaním stôp pravekých zvierat v kruhoch vyliatych betónom. Svätyňou, či divadelným javiskom chodníka je čistina blízko pred koncom. Martin Cigánek z Valašských Klobouk, umelecký rezbár, sem umiestnil niekoľko drevených plastík fauny doby ľadovej, našich predkov (trochu v rozpore s tým, čo sa dočítate na tabuliach, títo lovci vyzerajú ako dosť primitívny neandertálci pána Buriana, texty na tabuliach hovoria o kultivovaných obyvateľoch so zmyslom pre umenie) a najmä zobrazil spochybnenú scénu lovu mamuta „do prepadliska“. Nič z toho, čo by v tomto texte mohlo spochybniť krásu tohto miesta, nemá význam si pamätať. Všetko, čo tu uvidíte je milé, príjemné, poučné, zábavné, zapamätania hodné, je to miesto, ktoré poteší.
Ako to teda bolo s tým lovom?
Nebudem si vymýšľať, nie som archeológ, ani paleontológ a svoje hobby nepovýšim na mudrlantské reči. Pomôžem si knihou Zdeňky Nerudovej Lovci posledních mamutů na Moravě[8]. Táto dáma hľadala analógie u prírodných lovcov, ktorých technika lovu je zdokumentovaná, prípadne funguje ešte aj dnes. Klasické pasce ako oká a „tlučky“ (český výraz pre samočinné zariadenie založené na spustení omračovacej, alebo smrtiacej klády, ktorá udrie do loveného zvieraťa), siete, nášlapné pasce, sa používajú stále. Inšpiratívny je popis lovu slonov Pygmejmi kmeňa Bagielli v Kamerune. Lovec sa potrie čerstvým sloním trusom, priplazí sa pod zviera a bodne ho do brucha silno otráveným šípom. Keď zviera spadne, lovci mu odrežú chobot, aby rýchlo vykrvácalo. V prípade lovu sobov sa zvykol použiť „domestikovaný“ tur, za ktorým sa plížil lovec k vyhliadnutej obeti. V dostatočnej vzdialenosti prinútil tura ľahnúť si a vystrelil šíp na lovený kus. Komplikovanejší a časovo náročnejší spôsob lovu, najmä migrujúcej zveri, spočíval vo vytvorení priechodov do ohradeného miesta, kde sa sústredila aspoň časť stáda. Lovci splietli vetvy krovísk, najmä vrbové prúty tak, aby vytvorili zdanlivo prirodzené vymedzenie chodníka a do tohto vohnali lovenú zver. Ako už bolo spomenuté, na je konci bola uzatvorená aréna.
Použitie psov, ktorí nadháňajú lovenú zver v smere čakajúcich lovcov je technika, ktorá sa stále používa. Vábničky tiež nie sú novinkou, prírodné národy ich vyrábali vábničky napríklad z brezového dreva. Indiáni z Yukonu používali ako vábničku sobiu kožu, ktorú nechali voľne položenú na zamrznutej ploche jazier. Zvedaví soby jej venovali pozornosť a na nechránenej ploche sa stali ľahkým cieľom pre šípy.
S lovom súvisí aj otázka, či skutočne mohli lovci doby kamennej spôsobiť vyhynutie niektorých druhov. Asi nie. Skôr. Určite nie. Analógia s kmeňom Maringov z Novej Guiney ukazuje, že tento kmeň prestal loviť samičky Rajky (ich perie slúžilo na výrobu šperkov), keď sa viditeľne znížil počet týchto vtákov. Rovnako sú však známe prípady, kedy cielene došlo k vyhubeniu nejakého druhu zvierat, napríklad riečnych krokodílov kmeňom Dajakov. Biodiverzitu sledovali naši dávni predkovia prísnejšie, ako naši, nie až tak dávni predkovia (myslím na 17. až 19. storočie). Ak by to bolo málo presvedčivé spomeniem ešte Hansa Baumanna a starú literatúru: „Než přišel bílý muž, byl rudoch takový, jak ho vylíčili Šedá sova nebo Ohiyesa, tedy Indiáni. Z jejich knih se dovídáme, že rudoch byl nejen velký lovec, ale také citlivý člověk. Třicet dní truchlil pro odpůrce, který padl jeho rukou. Každý strom a každé zvíře mu byli bratry. Zabíjel zvířata, protože mu nic jiného nezbývalo, nechtěl-li zemřít hlady. A po každé lovu se modlil k Velkému duchu, aby daroval nový život zvířatům, kterým on způsobil smrt. A podobný vztah k lovným zvířatům měli snad i lovci doby ledové.“[9]
Pred návštevou
Stezka lovců mamutů vám nepredstaví žiadne archeologické nálezy „in situ“ (za týmto zážitkom musíte zájsť do Pavlova[10]). Stezka je pripravená vám poskytnúť mnoho aktuálnych poznatkov o dobe ľadovej, o ktorých vám v škole určite nehovorili a ani mamut Manny v Dobe ľadovej sa o nich nezmienil.
[1] Eduard Štorch, Lovci mamutov, román z praveku, Príroda Bratislava, 1988, str. 201
[2] Branislav Kovár, Jakub Drábik (zost.), História pre zaneprázdnených, dejiny od lovcov mamutov po atómový vek, Premedia, 2019, str.13
[3] Eduard Štorch, Lovci mamutov, román z praveku, Príroda Bratislava, 1988, str. 201
[4] Ján Kollár, Slávy dcéra
[5] https://www.archeologickyatlas.cz/cs/lokace/borsice_uh_paleoliticke_sidliste
[6] https://www.borsice.cz/m/o-obci/historie/kronika-obce-borsice/kronika-1951-1960/
[7] https://www.borsice.cz/e_download.php?file=data/editor/154cs_1.pdf&original=Stezka_lovcu_mamutu_Borsice_2017%202.%20vad%C3%A1n%C3%AD..pdf
[8] Zdeňka Nerudová, Lovci posledních mamutů na Moravě, Moravské zemské muzeum, 2016
[9] Hans Baumann, Jeskyně velkých lovců, Státní nakladatelství dětské knihy, n.p., Praha, 1968, str. 116
[10] https://dobrodruh.sk/ceska-republika/archeopark-pavlov-cize-rozpravanie-o-tej-kraske-z-moravy
