Predstavte si chlapa mohutnej postavy, okolo krku ako šál prehodenú kožu vlka, pri páse dlhý meč, široký opasok, pravdepodobne bradatá tvár, v jeho blízkosti možno aj dvaja traja veľmi podobní muži, títo snáď aj s dlhými kopijami. Stoja pri stole a oproti nim muži v oblečení z plátna, možno aj farebného, prepásaného jednoduchým koženým opaskom, hovoriaci zjavne cudzím prízvukom. Na stole plán na papyruse. Dohadujú sa o cene. Na pláne je totiž ohradený dvorec. Kniežací dvorec. Sídlo, ktoré má postaviť rímsky stavebný cech pre kvádskeho (germánskeho) veľmoža. Čosi ako keď si v súčasnosti niekto objedná stavbu mestskej vily v Banskej Bystrici u nemeckej stavebnej spoločnosti. Ibaže táto scéna sa mohla odohrať niekedy okolo roku 300. Neviem ako prebiehalo dohadovanie o dodávke prác, dodávke materiálov, pracovnej sile, cenách služieb, ale pravdou je, že Rimania na území germánskych kmeňov (rozumej na území dnešného Slovenska pred pádom Rímskej ríše) čulo rozvíjali svoje podnikateľské aktivity. Asi by to bola čudesnosť čudesná myslieť si, že staroveké stavebné spoločnosti stavali na našom území zadarmo, zo strachu pred barbarskými kmeňmi. Kdeže, archeológia hovorí čosi iné. Obchodovali, stavali, udržiavali v princípe čulé a mierové obchodné vzťahy. Vojna škodí obchodu. Úvodná scéna sa mohla odohrať v obci Cífer v miestnej časti Pác.
Kniežací dvorec, ako to vyzeralo
Najskôr si treba predstaviť osadu, čosi ako malú dedinku, ktorú tvorili roztrúsené drevenice, ktorých základ (skôr podlaha) boli zapustené do zeme. V tejto osade, možno na trochu vyvýšenom mieste, alebo mieste, ktoré bolo o trochu viac chránené pred vetrom, či bolo slnečnejšie a príjemnejšie na bývanie, bolo štvoruholníkové opevnenie, povedzme, že mohutná kolová ohrada. Odhadom tak 70 metrov dlhá, 60 metrov široká. Tá vymedzovala prominentné bývanie tunajšieho oligarchu, kvádskeho veľmoža. Obytná budova tvorená viacerými miestnosťami, doplnená o primeranú výtvarnú výzdobu, v najlepšej možnej polohe v rámci dvorca, predchodkyňa dnešných prominentných víl, poskytla ubytovanie pre veľmoža a jeho blízkych. V okolí sa nachádzalo ešte šestnásť iných drevených, nie už takých výstavných budov. Situované boli tak, že vytvorili ústrednú plochu, menšie námestie. Jedna z mála murovaných stavieb, balneum, kúpeľňa, skôr kúpele pre potrebu telesnej očisty, stáli mimo ohrady. Spolu s nimi remeselné dielne, „výrobné haly“, skôr len také drobné výrobne, do ktorých sa sústredila výroba od pomôcok pre poľnohospodárov až po šperkárstvo
Ešte aj dnes sa v odbornej literatúre a v literatúre pre záujemcov o históriu v súvislosti s dvorcami objavuje slovné spojenie „nebývalý komfort v barbarskom svete“. Možno to bolo správne vyhlásenie v 80.-tych rokoch 20. storočia, keď sa robil výskum na ville rustice v Bratislave Dúbravke, ale dnes už nejde o príliš výnimočné stavby na hraniciach Rímskej ríše. A niektoré rímske stavebné vychytávky možno ani neboli úplne rímske a mali miesto aj vo svete barbarov.
Niečo o stavbe, ktorú nikto nečakal
Rondel v Cíferi. Ten tu nikto nečakal. Bol vo Svodíne, bol v Bučanoch, v Žlkovciach, viac je zmapovaných v okolí Nitry a kde sa vzal, tu sa vzal, aj Cífer má svoj. Nie je sa veľmi čo čudovať. V okolí bola vždy úrodná pôda, dostatok vlahy, príjemná klíma, územie, ktoré sa samo ponúkalo pre roľnícke spoločenstvá. Kde je rastlinná výroba, tam bude fungovať aj pohyb tovaru a potreba merania času podľa pohybu nebeských telies. Ak pripustíme, že rondely mohli slúžiť ako „paleoobservatóriá“.
V roku 2001, v rámci leteckého pozorovania, boli na plochom reliéfe okolia Cífera zachytené líniové anomálie. Sústredené kruhové vyvýšeniny na štyroch protiľahlých miestach prerušené priechodmi. Pozostatok kruhovej stavby, starší príbuzný legendárneho britského Stonehenge.
Časové určenia budovania rondelov na území strednej Európy je povedzme, zábavné. Pohybuje sa v rozsahu plus mínus dvetisíc rokov, najväčšia zhoda panuje na období asi päťtísíc rokov pred Kristom, možno o nejakých pár sto rokov neskôr. Zjednodušene povedané, rondely na Slovensku môžu mať sedem tisíc rokov. Ako sa medzi archeológmi s obľubou traduje: ak nepoznáš účel stavby, ktorú si objavil, označ ju za kultovú, rondely sa označujú za kultové stavby. Mohli slúžiť ako pozorovateľne pohybu nebeských telies, pravdepodobne neslúžili ako pevnostné stavby, možno sa v ich obvode obchodovalo, možno ... asi to boli kultové stavby...
O významnom archeologickom náleze nearcheológa pána Královiča
„V roku 1965 zašiel externý spolupracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre Viliam Kráľovič až k Pácu pri Trnave, asi 20 kilometrov západne od Váhu. Bol to skúsený človek, už v časoch predmníchovskej republiky spolupracoval s nestormi slovenskej archeológie Jánom Eisnerom a Štefanom Janšákom, nebola to teda náhoda, ak si neďaleko potoka, v chotári Nad mlynom, všimol v poli dva zhluky kameňov a zlomkov škridiel, niektoré dokonca s rímskymi kolkami. Od obyvateľov Pácu sa navyše dozvedel, že z pola vyviezli už celé fúry sutín.
V roku 1969 sa v Páci začal systematický výskum, ktorý opäť viedol Titus Kolník. Nebola to však jediná zhoda s Milanovsami: hneď prvá sonda zachytila roh veľkej rímskej budovy, aj tentoraz znovu asi 50 kilometrov od Dunaja. Stavba bola v podobnom stave ako v Milanovciach. Pôvodný materiál dávno zmizol, po spustnutí sa budova premenila na baňu. Hádam celé stáročia z nej ľudia odnášali kameň, azda aj tehly a škridly. Múry a strechy zmizli bez zvyšku, ale základové ryhy, tak ako z nich vyberali kameň, sa postupne zapĺňali sutinami a zeminou celkom inej farby, akú mala okolitá nedotknutá spraš. Po odstránení vrchných vrstiev zeminy sa v poli začali vytvárať obrazce, z ktorých sa dali rozoznať dve rímsky stavby uprostred veľkej germánskej osady.
...
Navštívil som Pác v roku 1972, výskum bol v plnom prúde, na závery bolo ešte priskoro, ale aj tak sa nedalo prehliadnuť, že kvádska osada zanikla následkom ohňa. Nebola azda jednou z tých, kde Valentinianus pobil obyvateľstvo „bez ohľadu na vek?“.“[1] To bolo rozprávanie Pavla Dvořáka.
Dnes archeopark
V súčasnosti pravdepodobne najmladší archeopark na Slovensku. Otvorili ho 27. apríla 2024. Je úspešným príbehom medzinárodnej spolupráce a osobného angažovania sa profesora Vladimíra Varsika z Trnavskej univerzity, tímu archeológov z Archeologického ústavu v Nitre pod vedením doc. Mateja Ruttkaya, starostu obce Cífer Maroša Sagana a projektu vybudovania novej a doplnenia existujúcej kultúrnej infraštruktúry v lokalitách Cífer-Pác (SK) a Modrá (CZ).
Srdce milovníkov industriálnych pamiatok poteší, že súčasťou archeoparku sa stal aj mlyn, ktorý v minulosti vlastnila významná mlynárska rodina, rodina Hustých. Prešiel kompletnou rekonštrukciou a prichýlil expozíciu doby kamennej, doby laténskej a rímskej až po skorý stredovek a Veľkú Moravu. S malou vsuvkou pripomínajúcou technológiu pôvodného mlyna.
Takmer trestuhodne som nespomenul dôležitú súčasť archeoparku. Náučný chodník pozdĺž potoka Gidra. Navedie vás k nemu plastika bojovníka a na informačných tabuliach je napísané všetko, čo návštevník potrebuje vedieť. Jasne, stručne zrozumiteľne. Výborná práca, ktorá svojím estetickým spracovaním dokonale zapadla do prostredia.
Aktuálne informácie:
https://www.archeoparkcifer.sk/
[1] Pavel Dvořák, Stopy dávnej minulosti 2, Slovensko v staroveku, Rak Budmerice 2003, str.235
