Wolfgang Amadeus Mozart je pochovaný vo Viedni. Áno, to je pravda. Mozart je pochovaný na Viedenskom ústrednom cintoríne (Zentralfriedhof Wien). To je málo pravdepodobné, ale náhrobok tam má. Mozart je pochovaný na Sankt Marxer Friedhof (Cintorín sv. Marka) vo Viedni. To je vysoko pravdepodobné. Ale! Pôvodný náhrobok bol presťahovaný na Zentralfriedhof. Údajné telesné pozostatky exhumované a prevezené. Na St. Marxer Fiedhof obnovili náhrobok na mieste, kam pôvodne uložili majstrovo telo.
Mozartova smrť
Wolfgang Amadeus Mozart zomrel 55 minút po polnoci 5. decembra 1791 vo svojom dome vo Viedni. Mal 35 rokov. Tieto údaje môžeme považovať za pravdivé. Ďalej pokračuje džungľa dohadov, špekulácií, teórií a kontrateórií.
Prvou veľkou neznámou bolo, kto je zodpovedný za smrť Majstra? Otrávil ho kolega Antonio Salieri; fáma neobstála, príznaky Mozartovej choroby nenaznačovali otravu. Chudák Salieri sa obhajoval, popieral, vyvracal obvineniami. Napokon vyčerpaný, opakovane podľahol niekoľkým nervovým zrúteniam. Iné teórie obviňovali slobodomurárov, Židov alebo oboch súčasne. Jednou z autoriek týchto obvinení bola Mathilde Ludendorff, manželka nemeckého generála Ericha Ludendorffa. Obaja presvedčení antisemiti.
Chorý, či zdravý, určite mŕtvy
Mozartov chorobopis nie je ničím výnimočný. Trpel kiahňami, angínou, bronchitídou, zápalom pľúc, týfusom, reumatizmom a ochorením ďasien. Zdravotné problémy charakteristické pre 18. storočie, všetky mohli mať podiel na jeho smrti. Matrika farnosti, ktorá zaznamenala úmrtie uvádza, že zomrel na „ťažkú miliárnu horúčku“– „miliárna“ označuje výskyt hrbolčekov veľkosti prosa na koži. Z toho nie je nikto príliš múdry a smrteľnou komplikáciou hrbolčeky neboli. Na základe Mozartových listov z posledného roka života vylúčili syfilis a iné chronické ochorenia ako dôvod úmrtia. Posledné hypotézy hovoria o streptokokovej infekcii vedúcej k akútnemu nefritickému syndrómu spôsobenému poststreptokokovou glomerulonefritídou. Preložené do slovenčiny, Mozart zomrel asi na zápalové ochorenie obličkových glomerulov, ktoré vzniká v dôsledku aktivácie imunitných mechanizmov a následných zápalových zmien. Obyčajne tieto komplikácie spôsobí zlyhanie obličiek.
Pochovaný do hrobu. Do spoločného hrobu
Ak si spomeniete na dva skutočne unikátne filmy z 80.-tych rokov 20. storočia, Amadeus[1] a Zabudnite na Mozarta[2], „viete“, že Mozarta pochovali do spoločného hrobu na neznámom mieste (alebo aspoň cintoríne). Ak by toho bolo málo, tak pridajme, že to bolo počas epidémie, telesné pozostatky zasypali vápnom a bolo neuveriteľne nepríjemné počasie.
Ibaže historické pramene hovoria čosi iné. Podľa záznamov viedenskej meteorologickej služby sa denné teploty pohybovali medzi 2,8 °C – 3,8 °C so „slabým východným vetrom vo všetkých... denných dobách“.
Pohreb zorganizoval a zariadil Mozartov priateľ a mecenáš barón Gottfried van Swieten. George Grove vo svojom Slovníku hudby a hudobníkov[3] uvádza: „Mozart bol pochovaný v spoločnom hrobe podľa vtedajšieho viedenského zvyku na cintoríne sv. Marxa za mestom 7. decembra.“ Prítomní boli Salieri, Süssmayr, van Swieten a dvaja ďalší hudobníci. „Spoločný hrob“ bol termín, ktorý sa používal pre hrob patriaci občanovi, ktorý nebol aristokratom. Napriek tomu šlo o individuálny hrob, nie spoločný hrob. Po desiatich rokoch mohlo mesto Viedeň tento hrob, hrobové miesto, zrušiť a použiť ho na neskorší pohreb. Sám Mozart pohŕdal zložitými ceremoniálnymi pohrebmi, označoval ich za „poverčivé“ a vždy žiadal, aby jeho posledná rozlúčka bola jednoduchá a krátka.
Mozartova lebka
V roku 1801 Mozartovu lebku vyzdvihli z hrobu. V roku 1902 sa dostala do vlastníctva Mozartea v Salzburgu. Lebka, ktorej chýbala spodná čeľusť, zodpovedala historickému záznamu, ktorý naznačoval, že hrobár Joseph Rothmayer vybral lebku zo „skupinového hrobu“, v ktorom bol Mozart pochovaný. Mozarteum v roku 2006, 104 rokov po získaní, plánovalo dokázať, že skutočne vlastní Mozartovu lebku. DNA lebky porovnali s DNA Mozartových príbuzných, so vzorkami odobratými zo stehennej kosti jeho starej mamy z matkinej strany a netere. Výsledky boli povedzme, že veľmi prekvapujúce. Mitochondriálna DNA prezradila, že lebka nielenže nesúvisí s pozostatkami rodiny Mozartovcov, ale že pozostatky nesúvisia ani navzájom. Kvôli zmätku nebol výsledok ani negatívny, ani pozitívny, iba úplne nepresvedčivý. Záhada Mozartovej lebky zostala nevyriešená. A v Mozarteu v Salzburgu ju už nevystavujú.
Keď cintorín zomrie
O Sankt Marxer Friedhof by sa dalo povedať, že ako cintorín zomrel. Ibaže by to nebola pravda. Je z veľkej časti zarastený. Viac ako náhrobky mu dominuje tráva a náletová zeleň. Je pokojný a skromne majestátny v hustej a sviežej zeleni, ktorej dominujú orgovány. Svoje meno dostal po kaplnke sv. Marka, ktorá patrila chudobincu, ktorý tu neďaleko stál. Cintorín otvorili v súlade s dekrétom Jozefa II., v roku 1784. Obsahom dekrétu bol zákaz pochovávať nebožtíkov vo vnútri viedenských hradieb a súčasne prikazoval pochovávanie do neoznačených hrobov, bez rakiev a balzamovanie. Mestská správa Viedne odmietla dekrét v plnom znení schváliť, príliš pripomínal pochovávanie počas epidémie moru a rešpektovalo sa len to zriadenie cintorín pred hradbami mesta. V roku 1945 bol cintorín dejiskom bojov medzi Červenou armádou a jednotkami SS. Historik Hans Pemmer po skončení vojny inicioval začatie prác na obnove cintorína. 3. augusta 1946 ho opäť sprístupnili verejnosti. Opäť ako odpočinkový priestor, pretože tým je od 22. októbra 1937, kedy bol odovzdaný viedenskému obyvateľstvu ako verejný park.
P.S. väčšina zdrojov o cintoríne svorne uvádza, že telesné pozostatky W.A. Mozarta (asi okrem tej lebky) odpočívajú na tomto mieste.
Sankt Marxer Friedhof
Leberstraße 6
Wien
Otvorené: Október - Marec denne, 06:30 - 18:30
Apríl - September denne, 06:30 - 20:00
Aktuálne informácie
https://www.wien.info/de/sehen-erleben/sehenswuerdigkeiten-a-z/st-marx-359640
ešte pred koncom
https://www.youtube.com/watch?v=MafAZeag1_0
[1] https://www.csfd.sk/film/2971-amadeus/prehlad/
[2] https://www.csfd.sk/film/14986-zabudnite-na-mozarta/prehlad/
[3] Grove's Dictionary of Music and Musicians, 1873
