Po nemecky sa tento cintorín volá Friedhof der Namenlosen. Cintorín tých, ktorí stratili meno. Možno by takto mohol znieť doslovný preklad. Bol by presnejší. Mnohí z tých, ktorých telesné pozostatky tu spočinuli, stratili svoje meno. Stali sa obeťami nehôd na Dunaji, utopili sa, boli utopení, chceli sa utopiť. Mnohých príbehy už nie sú známe. Mnohí stratili meno, pretože ... chceli, niekto chcel, osud to tak zariadil. Smutné miesto? Neviem. Nepôsobí tak. Melancholicky? Áno. Intímne v susedstve moderného nákladného prístavu. Opustene? Nie. Naopak, svojsky jednoducho udržiavané. Zvláštne pekné, clivé miesto, pretkané smútkom, ktorí sa na vás derie z nápisov na krížoch. Priateľsky vás privíta, rovnako priateľsky vám môže hnať slzy do očí. To miesto je zmierením s odchodom. S odchodom na opačný breh tých, ktorí sa na breh už živý nedostali.
Prvý Cintorín bezmenných
Úplne prvý nebol ani cintorín. Na mieste dnešného prístavu a cintorína bola ešte v roku 1700 rybárska a poľovnícka osada. Koho našli v Dunaji, toho pochovali na mieste nálezu. Na hrob umiestnili jednoduchý drevený kríž a vec sa ďalej neriešila. V roku 1840 začali telesné pozostatky sústreďovať na jedno miesto. V roku 1900 na „malom“ cintoríne už bolo pochovaných 478 mŕtvych. Dnes už túto časť označujú ako „nečitateľnú“. Zarástol ju lužný les. Opakovane sa totiž stávala obeťou záplav, ktoré vymleli hroby a nebožtíkov opätovne odovzdali toku Dunaja.
Dnešný Cintorín bezmenných
V roku 1900 vytipovali neveľmi vzdialenú prirodzenú priehlbinu ako nový priestor pre posledný odpočinok. Ešte v roku 1931 tu stála malá budova v interiéri s plechovým stolom. Na ňom vykonal obhliadajúci lekár úkony, ktoré mali smerovať k identifikácii obete. Deň po obhliadke bol nebožtík pochovaný.
V roku 1932 sa správcom cintorína a súčasne hrobárom stal obecný strážca dedinky Albern, pán Josef Fuchs. Do roku 1939, kedy narukoval ako vojak Wehrmachtu do 2. svetovej vojny, s poľovníkmi a rybármi doviezol a pochoval na cintoríne 50 zosnulých. Späť k svojej práci sa vrátil až v roku 1947. Koniec vojny a prvé mierové roky prežil v sovietskom zajatí. Obnovil 102 hrobov a po dohode s Ústredným viedenským cintorínom (Zentralfriedhof Wien) postupne nahradil drevené kríže, kovovými liatinovými. Tie mu poskytoval Ústredný cintorín z opustených hrobov. Po obnove a zreštaurovaní slúžia dodnes. Hlavnou úlohou pána Fuchsa ostala identifikácia obetí. Zo všetkých ľudí, ktorých pochoval, nezistil totožnosť len jedného človeka. Za svoju prácu bol odmenený Zlatou medailou za zásluhy štátu. Zomrel v roku 1996 a pripomína ho pamätná tabuľa na stene kostolíka na Cintoríne bezmenných.
Veľa osudov, málo známych príbehov
Pán Fuchs, ktorý zvykol návštevníkov sprevádzať po cintoríne, rozprával príbehy. Príbehy, ktoré spoznal skôr, ako pochoval telá do hrobov. Rozprával o slúžke, ktorá vo veku 18 rokov skočila do Dunaja. O mladíkovi, ktorý sa v roku 1933 zastrelil pri hrobe svojej matky. Tá sa v Dunaji utopila v roku 1927. Pochovali ho vedľa matkinho hrobu.
Tu odpočíva Wilhelm Töhn utopený cudzou rukou 1. júna 1904 v 11. roku života. Na tomto hrobe nikdy nechýbajú plyšové hračky.
Jenen die voraus gefahren, tí, ktorí jazdili vpredu – pribudol aj kríž pre nevinné obete dopravných nehôd.
Posledný pohreb vykonali v roku 1940. Pochovaná bola pani Franziska Fuchsová, manželka pána Jozefa Fuchsa.
Smrti sa báť nemusíš. Keď pôjdeš do neba, zabudneš na všetko zlo sveta. Boh nás víta s láskou, je nám dobre v nebi. Prechádzame bránou a motýle a hviezdy sú nám spoločníkmi. Brána nás vedie k Bohu. Týmito slovami sa prihovára 9 ročná Sára k návštevníkom prostredníctvom tabule zavesenej pri vchode do kaplnky na cintoríne.
Kaplnka, tak malá, tak zvláštna
Naozaj je tunajšia kaplnka zvláštna. Moderná architektúra, ale nie príliš. Kruhový pôdorys, kruhové okná, ako prenesené z lode. Dvojramenné schodisko, ako výstup na kapitánsky mostík drevenej plachetnice. Nevidel som interiér. Škoda. Asi sem zájdem opäť v čase omše. Podľa obrázkov dostupných na internete ho opisovať nebudem.
Kaplnku postavili v roku 1935. V tom istom roku totiž navýšili protipovodňové hrádze vo Viedni a v Marchfelde. Na Federálnom ministerstve poľnohospodárstva a lesného hospodárstva niekto súčasne presadil myšlienku na Cintoríne bezmenných vybudovať Kaplnku vzkriesenia bezmenných. Práce na jej stavbe zrelizovali dobrovoľníci, ktorí kryli aj náklady spojené s jej stavbou. 9. októbra 1935 ju slávnostne požehnal a otvoril kardinál arcibiskup Dr. Theodor Innitzer. Postavená bola za šesť mesiacov.
Na návšteve
Priestor, kde sa nachádza Cintorín bezmenných je od roku 1939 prístav Alberner a obslužný priestor pre obilné silá. V podstate priemyselný areál, v ktorom sa počas pracovných dní pohybujú kamióny, nákladné autá, domiešavače a prevláda čulý pracovný ruch. Ak by ste sa rozhodli pre návštevu v pracovný deň, vrelo odporúčam nechať si auto pri vjazde do areálu a pár sto metrov prejsť pešo. Ak prídete počas voľného dňa, pokojne vojdite s autom do areálu a zaparkovať môžete priamo pri cintoríne. Na moje veľké prekvapenie, v nedeľu ráno, keď sme tam prišli s manželkou, sa na cintoríne vystriedalo asi šesť návštevníkov. Z môjho pohľadu vysoký počet ľudí. Nebolo ani 10 hodín dopoludnia a Cintorín bezmenných ja naozaj na okraji Viedne.
Adresa:
Friedhof der Namenlosen, Vienna
Alberner Hafenzufahrtstraße
1110 Wien
Otvorené celoročne (napriek tomu, že informácie na internete uvádzajú od 09.00 hod., otvorené je 24/7)
Pravidelné omše v kostolíku, prvá nedeľa v mesiaci o 15.30 hod.
