V televíznom príbehu, trochu ako zo sveta Jamesa Bonda, nazvanom Králičia nora[1], si tento chrám zahral pozadie v nočnej scéne- Krásna baletka stretne svojho ruského mafiánskeho otca. Je to veľmi internacionalizujúce. Grécky chrám uprostred Viedeň, v príbehu americkej televíznej produkcie, Kiefer Sutherland v mnohodielnom seriáli, potácajúci sa od problému k problému. Ale s istotou mieriaci do náručia krásnej Meta Golding.
Zjednodušene by sa dala táto zaujímavá stavba v Ľudovej záhrade (rozumej v mestskom parku) predstaviť aj takto. Možno by to nebolo na škodu. Ibaže tá stavba nesie meno po gréckom hrdinovi, ktorý krásnu Helenu s kamarátom Peirithoom uniesol, čím sa zapísali do dejín Trójskej vojny. Theseus, Tézeus, čiže Tézeov chrám na ploche Volksgarten.
Ale v tom bludisku...
„Statočný Teseus, svoju odvahu by si zaplatil smrťou a bola by ťa škoda. Páči sa mi, že chceš bojovať aj proti presile. Mužom pristane, ak sa ničoho neboja. Ale v tom bludisku by si sa naozaj nevyznal a nedostal b si sa späť. Otec vravel pravdu. Zahynúť nesmieš, tvoja smrť by bola aj mojou smrťou. Zober si tento meč a spoľahni sa naň, je zázračný a vždy zasiahne cieľ. A aby si nezablúdil, nesiem ti klbko. Pripevni začiatok nite pri vchode do bludiska a potom sa bezpečne dostaneš až na to hrozné miesto, kde býva netvor. A podľa nite sa opäť vrátiš.“[2]
Takto sa začalo najznámejšie Tézeovo dobrodružstvo. Skolil Minotaura, ovládol Labyrint, oslobodil Krétu od netvora, Atény od krvavej dane, získal lásku Ariadny (ale po troške laškovania ju opustil a za manželku si zobral jej sestru Faidru) a stal sa kráľom Atén. Ibaže predtým ešte urobil omyl, ktorým pripravil o život svojho otca:
„Kráľ sa pozerá uprene. Áno, je to loď, blíži sa, už ju dobre vidí, ale čo to? Tieň mu preletí tvárou, tvár sa zachmúri, v očiach sa mu zračí neopísateľná hrôza. Loď má čierne plachty! Teda mŕtvy, mŕtvy je drahý Teseus a sním zahynulo aj štrnásť mladých Aténčanov. Nie zrak ho neklame. Čierne plachty, znamenie smrti.
A kráľ sa v zúfalstve vrhol do mora, aby nemusel zomrieť od žiaľu.“[3]
Aténčania postavili Tézeovi po jeho smrti chrám a more medzi Gréckom a Áziou nazvali Aigeovo more (Aigeus bol Tézeov otec), čiže Egejské more.
Ešte trochu z Tézeovho dobrodružného života
Po smrti otca a návrate do Atén sa stal ich vládcom. Dlho pred Machiavelliho nesmrteľným literárnym dielom Vladár pochopil jednu maličkosť: ak chceš v pokoji vládnuť, zbav sa svojich konkurentov. Preto nechal zabiť kade-koho, ale aj päťdesiat synov svojho strýka Pallanta.
S Herkulom (správne by som mal hovoriť o Heraklovi) sa vybral na dobrodružnú výpravu proti bojovným Amazonkám a domov si priviedol ako spolubývajúcu ich kráľovnú Hippolytu. Nie je úplne jasné, s akými pocitmi ju prijala Faidra. O nej vieme, že sa zaľúbila do nevlastného syna, ktorý jej náklonnosť odmietol (aká to podoba s Mrs. Robinson[4] a debutovým filmom Dustina Hoffmana plus muzika dua Simon & Garfunkel). Faidru to tak nahnevalo, že ho pred Tézeom ohovorila, čo jeho zasa naštvalo tak veľmi, že syna vyhnal a preklial.
Posledným Tézeovým dobrodružstvom bol opäť spoločný podnik s Peirithoom. Geniálny nápad zostúpiť do podsvetia a ukradnúť Hádovi Persefonu im nevyšiel. Skončili prikovaní pri vchode do podzemného kráľovstva. Tézea oslobodil Herkules. Keď sa výletník vrátil do Atén, zistil, že trón obsadil iný vládca, a on prchol na ostrov Skyros ku kráľovi Lykomédovi. Ten ho nakoniec zavraždil.
Teraz si môžete položiť otázku: som zvedavý/zvedavá na Tézeov chrám vo Viedni? Ja áno, mňa tie antické báje a povesti vždy ťahali za vlasy a budili moju pozornosť.
Prečo Tézeion vo Viedni?
Pretože Napoleon, pretože v druhej polovici 19. storočia zmizli z Viedne stredoveké hradby a pretože František I. bol jednoducho štedrý vládca.
Od začiatku. Tézeion, čiže Hephaisteion, je starogrécky chrám v Aténach. Leží na kopci nad Aténskou agorou a patrí medzi najlepšie zachované staroveké chrámy. Stavba sa pripisuje architektovi Iktinovi, autorovi slávnejšieho Parthenónu. Chrám bol zasvätený Héfaistovi a Aténe. Pravdepodobne vďaka výzdobe, ktorá mapovala dobrodružný život Tézea a Herakla, sa označuje aj ako Tézeion.
Napoleon Bonaparte si ako pripomienku svojich nikdy sa nekončiacich víťazstiev (veľmi predčasne) objednal u Antonia Canovu súsošie Tézea zabíjajúceho kentaura. V nemecky hovoriacich krajinách známe ako Theseusgruppe. Víťazná séria bitiek a vojen Bonaparta sa skončila a súsošie sa dostalo do vlastníctva Františka I. Aby nádherné súsošie nevyšlo navnivoč, Peter Nobile v rokoch 1820 až 1823 postavil Theseustempel. Keďže chrám staval na mieste bývalej mestskej priekopy, položil základové múry tak hlboko, že v podzemí chrámu vznikli katakomby.
Zmenšená replika aténskeho chrámu sa stala výstavným priestorom pre Theseusgruppe a podzemné priestory slúžili pre zbierku rímskych artefaktov. Žiaľ, vlhkosť prenikajúca stenami poškodzovala vystavené predmety a už v roku 1890 bolo Tézeovo súsošie premiestnené do Kunsthistorisches Museum Wien (mimochodom, je to to súsošie, ktoré uvidíte na medzipodeste hlavného schodiska múzea).
Od roku 1901 slúžil Tézeov chrám na vystavovanie archeologických nálezov z Efezu a v rokoch 1921 až 1938 tu vystavovali svoje diela umelci zo Združenia podunajských umelcov. Čím všetkým si chrám prešiel v 20. storočí, sa mi nepodarilo zistiť. Na začiatku 21. storočia už nešlo o budovu, ktorá by vynikala nedbalou eleganciou. Bola špinavá, postriekaná grafitmi, nevyužívaná. V rokoch 2008 až 2010 prešla rozsiahlou rekonštrukciou a dominuje svojou bielou čistotou Ľudovej záhrade (Volksgarten) v tesnom susedstve Hofburgu.
V letnej sezóne opäť slúži Kunsthistorisches Museum Wien ako výstavný priestor súčasného umenia.
Mimochodom, ten pán, ktorý stojí pred Tézeovým chrámom, je bronzová socha. Mladý atlét z dielne Josefa Müllnera. Na svojom mieste stojí od roku 1921.
V tomto roku (2026) sa výstavná sezóna v chráme začína 29. mája.
Aktuálne informácie:
Kunsthistorisches Museum Wien – Theseov chrám
[1] [1] Rabbit hole, https://www.csfd.sk/film/1294221-kralici-nora/prehlad/
[2] Rudolf Mertlík, Staroveké báje a povesti, Slovenský Tatran, 1997, str. 194
[3] Rudolf Mertlík, Staroveké báje a povesti, Slovenský Tatran, 1997, str. 194
[4] https://www.csfd.cz/film/6977-absolvent/prehled/
