Neviem po nemecky. Ale slovo Heeresgeschichtliches sa mi veľmi páči. Keď sa ho pokúsim vysloviť, bez toho, že by som ho čítal, už niekde v časti Heeresgesch... sa cítim stratený ako balón vo vetre. Ja viem, preložiť ho môžeme ako vojenskohistorický. Ibaže niektoré slová v rodnom jazyku znejú tak ... monarchisticky. A monarchistické je vo Vojenskohistorickom múzeu vo Viedni hádam všetko. Ešte aj to, čo tam je z čias republiky.
Krásna budova Heeresgeschichtliches Museum a jej životopis
Niet lepšieho miesta, kam umiestniť vojenské múzeum ako sú kasárne. Čo kasárne! Mestská štvrť vojakov, mesto vojakov! Arsenal, ako sa vo Viedni tento urbanistický komplex nazýva tvorilo pôvodne 72 budov. Výstavných, veľkých, veľkorysých, veľmi dôkladne vybudovaných, v barokovo-historizujúcom slohu, výrazne v „tehličkovej“ úprave, s výtvarnými doplnkami, ktoré našepkávajú, že pri stavbe sa peniazmi nešetrilo. Theophil Hansen, dánsky architekt, dostal po revolučných rokoch 1848/49 od mladého cisára Františka Jozefa I. úlohu: postaviť vojenské múzeum hodné monarchie, ktorá prešla ťažkou skúškou úspešne potlačeného vnútorného povstania.
Hansen navrhol budovu inšpirovanú benátskym arzenálom. 235 metrov dlhá s ľahko byzantským nádychom, nesie prvky gotiky, murivo z dvojafarbených tehál obohatené o terakotové ornamenty, fasáda s tromi kruhovými oknami. Všetko, čo môže v návštevníkovi vzbudiť spomienku na florentské paláce. Takýto popis môže vzbudiť zdanie, že výsledok je guláš štýlov. Vôbec nie! Impozantná, úctu vzbudzujúca, honosná budova, s vánkom ostrosti armádneho sveta, to je vojenské múzeum vo Viedni dokončené 8. mája 1856. Pre verejnosť boli zbierky sprístupnené o dobrých pár rokov neskôr. 25. mája 1891 za prítomnosti Františka Jozefa.
Zaujímavé je, že po 1. svetovej vojne sa počítalo s tým, že múzeum zrušia a zbierky rozpredajú. V septemrbi 1921 ho sprístupnili ako Ӧsterreichisches Heeresmuseum (rakúske vjenské múzeum). Fungovalo do obsadenia Rakúska fašistickým Nemeckom. Zatvorili ho a od roku 1943 ho mohli civillisti navštíviť len počas víkendov. Bombardovanie na jeseň 1944, krádeže a rabovanie vojakmi Červenej armády, ale aj obyvateľmi iedne viedli opäť k myšlienke, múzeum zrušiť. Napriek tomu sa iniciatívy chopil Alfred Mell rakúsky vojenský historik), vďaka, ktorému 24. júna 1955 Heeresgeschichtliches Museum opäť otvorili.
V múzeu
Predstaviť zbierky vojenského múzea vo Viedni nie je jednoduchá vec. Zbierkové predmety zachycujú obdobie od 16. storočia takmer do súčasnosti. Zjednodušené povedané od halapartní po samohybnú húfnicu M109, pričom uvidíte aj auto, ktorého vodič „zabudol správne odbočiť“, čím spôsobil smrť Františka Ferdinanda d'Este a jeho manželky, teda prvú svetovú vojnu. Dobre je uvedomiť si, že história, ktoré je tu prezentovaná, je aj história dnešného Slovenska.
Od tridsaťročnej vojny po princa Eugena
To je názov prvého tematického celku, resp. sál, v ktorých sú prezentované zbrane, výstroj, výzbroj prechodu armádneho zboru zo skupiny „ľudový dobrovoľnícky zbor“ na „stála“ armáda. Väčšina návštevníkov totuo expozíciou prechádza rýchlosťou viedenského metra medzi doma stanicami. Čo zaujme sú asi exponáty ukoristené tureckej armáde po neúspešnom obliehaní Viedne v roku 1683.
Španielska vojna o dedičstvo a sála Márie Terézie
Turecký štátny stan, desaťlibrový mínomet, ktorý v roku 1717 zničil široké okolie Sarajeva priamym zásahom do skladu pušného prachu tureckého vojska, osobné predmety poľného maršala Gideona Ernsta Freiherr von Laudon, tieto premety zaujmú. Tým chcem povedať, že ak o nich viete, pritiahnu pozornosť.
Sieň revolúcií (1789 – 1848)
Čo zapálila Francúzska revolúcia, to dohorelo v revolučných rokoch 1848 – 1849. História, ktorá by u mohla byť zaujímavá aj pre absolventov dejepisu základného a stredného školstva zo Slovenska. V každom prípade platí, že neprehliadnuť by ste mali francúzsky vjnový balón (pozorovací balón) „L'Intrépide“, ktorého sa Rakúšania zmocnili v bitke pri Würzburgu a je najstarším dochovaným vojenským lietajúcim prostriedkom na svete. Plus impozantné plátna – obrazy s výjavmi bitiek z dielne Johanna Petra Kraffta.
Poľný maršál Radetzky a jeho éra (1848-1866)
Joseph Radetzky von Radetz, čiže Radetzky Marsch[1] (Radeckého pochod). Áno, áno, bola by chyba zúžiť spomienku na maršála, ktorý obetoval armáde 72 rokov svojho života na jednu skladbu Johanna Straussa staršieho. Bolo by to nespravodlivé, ale pán Radetzky sa stále vymyká pocitu „naša história“. Skúsim to trochu inak. Keď Radetzky zomrel, Rakúska monarchia začala v teritóriu severného Talianska (ktoré dalo jasne najavo, že sa chce odpútať) ťahať za kratší koniec. V bitke pri Solferine v roku 1859 mladý cisár František Jozef dokázal, že vojnovej stratégii rozumie asi ako kapor Veľkonočnej šibačke. Zranenia, ľudské krvavé jatky, bezmocnosť zranených viedli svedka bitky Henryho Dunanta k založeniu Červeného kríža a k prijatiu Ženevskej konvencie. To je už uchopiteľná história. Opäť platí, najzaujímavejšie sú pre bžného návštevníka veľkorozmerné obrazy Václava Sochora a možno posmrtná maska Ferdinanda Maximiliána, ktorého nástup na mexický trón zavŕšila jeho poprava na príkaz Benita Juáreza v roku 1867.
P.S. ten Radetzkého march by tu mali púšťať asi každú celú hodinu. Absolútne vo mne evokuje pompéznosť a hrdosť Rakúskej monarchie.
Sieň Františka Jozefa a Sarajevo
Tu ste v múzeu. Ten pocit určite nadobudnete. Počet návštevníkov na meter štvorcový stúpne geometrickým radom až k počtu: občas o niekoho zakopnem, lebo som sa niekam zahľadel. Aj ja sa priznávam, tu mi začali behať zimomriavky po chrbte! Od čias, keď som bol jeden z tých, ktorí odkrývali, mapovali a sprístupňovali delostrelecké opevnenie Prešporka z rokov 1914 – 1915[2], som pevne chopený v osídlach prameňov o Veľkej vojne.
Gräf Stift, vozidlo, ktorého vodičom bol moravský vojak, obyvateľ Brna, Leopold Lojka, vozidlo, v ktorom boli smrteľne zranený František Ferdinand d'Este a jeho manželka Žofia Chotková, ktorých milostný vzťah bol prezradený v Prešporku počas návštevy Ferdinanda v Grasalkovičovom paláci v Bratislave (teda v Prešporku). To už je aj naša história. Nemusím ani zdôrazňovať výzvu Mým národům[3], ktorú Franz Josef adresoval aj Slovákom. Nie je to len auto, ktoré pripomína ten hlúpy nešťastný 28. jún 1914. Zakrvavená uniforma, leňoška, ktorá sa stala smrteľnou posteľou následníka rakúskeho trónu, pištoľ Browning M.1910/12, ručný granát z Kragujevacu. Spomienky na Sarajevo, ktoré poznačili celé 20. storočie.
1. Svetová vojna a koniec habsburskej monarchie (1914-1918)
Expozícia bola znovuotvorená, skôr novo otvorená v roku 2014 na sté výročie vypuknutia Veľkej vojny. Ak by som mal jej vizuálnu, pedagogickú, didaktickú, muzeálnu hodnotu zhrnúť do pár slov, musím napísať: úžasné, perfektné, podmaňujúce, hrôzostrašné, boľavo zväzujúce. Tri úrovne s plochou 1400 m2. dvetisíc predmetov od maličkostí dennej potreby, cez uniformy, zbrane, obrovské zbrane po umelecké diela. Ak to necháte na seba pôsobiť, ak budete vidieť za tým trochu viac ako len zbierková predmety, uvedomíte si, čo to bolo. Mesiace a mesiace zavšivavené oblečenie, nechutne veľké bomby, hlina a blato, sneh a žiadne teplo, roztrhané telá, potkany a mŕtvolný smrad. Podarilo sa im to, podarilo sa im vytvoriť muzeálny priestor, ktorý strhne pozornosť a sype na diváka hnus nezmyselnej vojny.
Najpútavejším, najväčším, najničivejším exponátom je škodovácka 38 cm húfnica M 1916. Vyvinutá na ničenie pevností. Takých, aké boli v poľskom Przemyšli, alebo v belgických Antverpách. Z tých sem doviezli pancierové zvony (kupole), aby bolo vidieť, že aj do nich sa vedeli granáty správnej veľkosti zaboriť ako nôž do mäkkého masla. Phönix 20.01, prototyp cvičného a prieskumného dvojplošníka Albatros B.I, vyzeral by romanticky prijateľnej ak by v jeho susedstve neviseli malinkaté, väčšie, ešte väčšie, až obrovské bomby. Spomínať produktívne delostrelecké systémy ako 24 cm mažiar M.1898, alebo prvé špecializované protilietadlové kanóny, to je záležitosť takmer pre špecialistov. Nenásilným, ale výpoveďou drsným doplnkom sú umelecké diela. Najradšej by som spomenul len Hansa Larwina a jeho Soldat und Tod, ale sú tu mnohí ďalší: Albin Egger-Lienz, Wilhelm Thöny, Oswald Roux, Fritz Schwarz-Waldegg, Egon Schiele (ospravedlňujem sa tým, ktorých som nespomenul). Dlho, dlho, som nevidel výpoveďou tak silnú expozíciu ako je 1. svetová vojna vo viedenskom Arsenali.
Republika a diktatúra (1918-1955)
V súčasnosti (my sme navštívili múzeum 4.8.2024) je expozícia v rekonštrukcii. Pamätám sa na ňu z roku 2010, kedy sme boli v Arsenáli po prvý krát. Z veľkej časti venovaná 2. svetovej vojne. Osobitne mi v nej zarezonoval Bocian (Fieseler Fi 156 Storch). Mal som totiž jeho model (nepostavil som ho, úspešne som ho vymenil za F-4U-1 Corsiar). Nechcem opisovať, ani citovať z dostupných informácií o múzeu, preto skonštatujem, počkajme, uvidíme.
Rakúsko ako námorná veľmoc
Rakúsko bývala námorná veľmoc. Nikdy nedosiahla úcty britskej námornej flotily, alebo rešpekt nemeckých bojových lodí, ale SMS Novara v polovici 19. storočia oboplávala zemeguľu a vďaka rakúsko-uhorskej námornej expedícii na severný pól (1872-1874) je na mape Zem Františka Jozefa. Expozícii dominuje model (1:25) SMS Viribus Unitis, dreadnought (loď s veľkým počtom lodných diel v pancierových vežiach a s turbínovým pohonom), ktorý v roku 1918 potopili taliansky potápači, keď na jej plášť umiestnili časovanú mínu. Pri prvej návšteve, aj teraz, ma viac zaujal fragment cisárskej a kráľovskej ponorky U-20. Potopili je v roku 1918 v ústi rieky Tagliamento a v roku 1962 vyzdvihli niekoľko častí. Ponorky Prvej svetovej vojny to boli stroje na umieranie. Na obidvoch stranách torpédovej komory. Plechová rakva, v ktorej to mali spočítané, tí ktorí sa s ňou plavili a obyčajne aj nešťastníci, ktorí sa dostali na jej mušku.
Panzerhalle
Tiež Panzergarten, niečo ako Tanková hala. Je mi záhadou, kedy je táto expozícia otvorená. Informácie na internete sa tvária, že stále. Ibaže v námornej expozícii nás pracovník múzea osobitne upozorňoval, aby sme sa nezabudli ísť pozrieť a plagátiky smerujúce návštevníkov do Panzerhalle upozorňovali dnes otvorené. To slovné spojenie evokovalo informáciu, že otvorené je vždy prvú nedeľu v mesiaci (mimochodom v tento deň sa neplatí vstupné). Ak to tak je, tak sa do Arsenalu vyberte prvú nedeľu v mesiaci. Panzerhalle je ťažká bomba. Doslova. Garáž plná tankov, pancierových vozidiel a iných molochov. Svojho času stáli na druhej strane hranice proti „našej“ sovietskej produkcii.
Možno by si Panzerhalle zaslúžilo samostatné rozprávanie. Na jej začiatku je smiešne nemotorný Burstyn Motorgeschütz (motorizovaná zbraň) z roku 1911, pokračuje aj u nás dobre známym Sturmgeschütz III, čisto rakúskym Kürassier A1, impozantným Pattonom (M47/D), veteránom z Kórejskej vojny, nemeckým Leopardom 2A4 a „kazateľom“ z Vietnamu M7B2 Priest. To som vymenoval len pár typov, ktoré mi zišli na um. Nechýba tu britská produkcia (Charioter, Centurion), francúzska (AMX 13), sovietska (T 34, SU 100). Je toho naozaj dosť. O každom z týchto vozidiel by sa toho dalo napísať až-až. Je to stretnutie s legendami.
Pred návštevou
Nemám odvahu porovnávať Heeresgeschichtliches Museum s inými vojenskými múzeami. Toto viedenské nezaprie pečať c. a k. (cisárske a kráľovské). Je strojom času do existencie Podunajskej monarchie s výstupnou stanicou v súčasnosti.
Otváracie hodiny:
Denne od 9:00 do 17:00 hod.
Zatvorené: 1.januára, Veľkonočný pondelok, 1. Mája, 1. Novembra, 25. a 31. Decembra
Aktuálne informácie
[1] Radetzky March - Johann Strauss Sr // Danish National Symphony Orchestra (Live) (youtube.com)
[2] https://blog.sme.sk/lubosvodicka/historia/presporok-pod-ochranou-delostrelcov
[3] Mým národům! – Wikipedie (wikipedia.org)
