Indický učiteľ jogy Maheshwaranda s obľubou hovorieval, že sú tri témy, ktoré zaujmú každého: sex, peniaze a mágia. Môžeme to skúsiť v súvislosti s nádhernou zrúcaninou gotického kláštora Rosa Coeli v mestečku Dolní Kounice neďaleko Brna. Jedna z povestí hovorí, že v Rajskej záhrade kláštora (vnútorné átrium oddelené vymedzené krížovou chodbou) je zasypaná studňa. V studni je schovaná zlatá kačica, ktorá každý rok znesenie jedno strieborné vajce. Povesť, príliš obyčajne znajúca povesť, ktorá pobaví a príliš nezaujme. Informácia o tajnej chodbe vedúcej zo studne až na susedný hrad je zaujímavejšia. S veľkou pravdepodobnosťou však nepravdivá. Milan Řiháček, rodák z Dolních Kounic, ktorý sa desiatky rokov venuje histórii a pamiatkam svojho rodiska, hovorí, že na hrade nie sú žiadne tajné chodby, ani neobjavené stavby. Rozprávanie o nevestinci a zvrhlých chúťkach rádových sestier patrí už do kategórie tých, pri ktorých zbystria sluch mnohí poslucháči.
Kronikár Jerlach (nemecky Gerlach, 1165-1228) sa za svojho života nechal počuť, že najstarší ženský kláštor na území Kráľovstva koruny Českej vydrží až do „skonania vekov“. Nevydržal. Kláštor zanikol po 346 rokoch svojej existencie. Poddaný ľud údajne vyhnal rehoľníčky z vlastnej vôle a tie, ktoré neutiekli skončili život jednej noci po zásahu tunajších mäsiarov. Všetko po husitských vojnách, ktoré sa intenzívne dotkli tunajšieho panstva. Všetko sa vraj začalo s príchodom prepošta Martina Gőschela v roku 1517. Údajne bol skrytým fanúšikom učenia Martina Luthera, ale vzhľadom k svojmu vysokému postaveniu v katolíckej cirkvi sa ku konverzii nepriznal. Ako správca bohatého a spoločensky váženého kláštora bol vnímaný ako mocný človek. Vo vzťahu k svojím podriadeným, mníškam spravujúcim kláštor, sa pomerne rýchlo začal správať ako muž, ktorému ženská krása nie je ľahostajná. Väčšina obyvateliek jeho náklonnosť opätovala a onedlho sa po okolí už šepkalo, že obyvateľom kláštora už nie je nič sväté. Prepošt , ako by chcel potvrdiť heslo: nič svetské mi nie je cudzie, prejavil snahu aj o získanie cirkevných majetkov. Keď požiadal o prepísanie kláštorných majetkov do moravských zemských kníh pod svoje meno, nahneval tým olomouckého biskupa. Ten ho zbavil funkcie a kráľ Ľudovít Jegelonský vydal rozkaz k jeho vyhosteniu z kláštora. Gőschel tieto aktivity odignoroval a v kláštore zostal až do roku 1529. S novým panovníkom Ferdinandom I. Habsburským prišli nové poriadky. Tvrdo zasiahol proti odpadlíkom od katolíckej cirkvi a akékoľvek kacírske aktivity netoleroval. Gőschel zmizol do Mikulova a okrem mileniek vystriedal aj náboženstvo. Stal sa novokrstencom a nechal sa vysvätiť za biskupa. Chránený novou funkciou prijal pozvanie na návštevu kráľa v Prahe. Žiaľ pre neho, prepočítal sa. Kráľ ho uväznil a v mučiarni pri výsluchu sa priznal ku všetkým hriechom. Od smrti upálením ho zachránil príhovor moravských šľachticov. Vďaka nemu bol odovzdaný do väzenia olomouckého biskupa. Tam čoskoro zomrel. Jedenásť sestričiek, ktoré boli ešte obyvateľkami kláštora, nič nezmenili na svojom hriešnom živote. Podľa povesti sa jednej noci stali cieľom útoku tunajšieho obyvateľstva. Vykonávateľmi hrdelných rozsudkov mali byť tunajší mäsiari, ktoré ich pripravili o život. O krvavej noci neexistuje žiadny písomný doklad. Rozprávanie pochádza od neznámeho 80 ročného starca, ktorý ho v roku 1698, teda 172 rokov po incidente, zverejnil. Kláštor zanikol a život rehoľníc v tichu a odriekaní sa sem už nikdy nevrátil.
Koľko pravdy je na predchádzajúcim rozprávaní posúdiť neviem. Rosa coeli, Ruža nebeská, ako kláštor, bola založená v roku 1181. Skutočne ide o najstarší ženský kláštor na Morave a na začiatku jeho existencia jeho súčasťou boj hrad. V ňom sídlila správa kláštorného panstva a súčasne slúžil aj ako stavba na ochranu kláštora. Husiti v r. 1423 kláštor vypálili, ale v krátkom čase bol obnovený. Napriek tomu už v roku 1526 bol opustený a zanikol. Po skončení tridsaťročnej vojny (1618 – 1648, vojna medzi katolíckym a protestantským táborom v Eur ópe) sa stal majetkom strahovského kláštora. Na začiatku 18. stor. opäť vyhorel a po tejto udalosti už ostal len v podobe zrúcaniny.
Samotný kláštor sa skladá z konvetného chrámu Panny Márie a budovy kláštora s krížovou chodbou. Chrám je ukážkou gotickej architektúry v jej čistej podobe. Operáky, priečna loď, sakristia, lomené okná, ako stavebný materiál použitý tesaný kameň. V krížovej chodbe je viditeľné románske kvádrové murivo a dve zaklenuté polia, ktoré sú pozostatkom rekonštrukcie z roku 1701. Na niekoľkých miestach sú drobné figurálne motívy, u ktorých nie som si úplne istý pôvodnosťou. Mnohé vyzerali skôr ako do pieskovca tesané kópie.
Pokiaľ hľadáte informácie o Rosa Coeli, alebo o Dolních Kouniciach, všade sa dočítate, že je to kúzelné miesto. Znie to ako klišé a asi nie je ani správne hovoriť o „kúzelnom mieste“. Rosa Coeli má zvláštnu atmosféru. Niečo ako keď vyjdete z miestnosti s vydýchaným a ťažkým vzduchom do čerstvého povetria. Je to ako závan jarného vánku s vôňou čerstvo rozkvitnutých kvetov. Príjemne povznášajúce, príjemne utišujúce, príjemne stimulujúce, príjemne prekvapivé. Niečo čo určite nečakáte. To, že tento pocit tu ľudia zažívajú som zistil až ex post. Našiel som zmienku o kláštore, videl som fotografie a povedal som si: tu sa zastavíme. Zaparkovali sme auto trochu vyššie od hlavného námestia. Privítali nás hlasy z neďalekej materskej školy a pohľad na vytŕčajúci štít kláštora. Zvláštna zmes mestského ruchu s kultúrnym dedičstvom. Neviem kedy prišiel ten „posun mimo hlavnú koľaj“. Bezpečne však viem, že keď sme odchádzali sľúbil som si, že sem sa musíme vrátiť. Námestie s obchodíkmi a chodníkmi posiatymi stoličkami, fľaky zelene ohraničené cestičkami dláždenými mačacími hlavami, autá prechádzajúce s pomalou dôstojnosťou precízne vykonávajúcej práce, zvláštne. Zvláštne a krásne.
