Nie je veľa suchozemcov (rodákov, z krajín, ktoré nemajú morské pobrežie), ktorí by sa preslávili ako znalci podmorského sveta. Hans Haas[1] bol jedným z nich. Stal sa rakúskym priekopníkom v potápaní, morským biológom, filmárom a fotografom, ktorý zaujal najmä filmami o živote žralokov. V roku 1970 mu v pražskom vydavateľstve Olympia vyšla kniha Lidé a žraloci. Tak som ho objavil ja. Od svojich 13-tich rokov som chodil do bratislavského potápačského klubu Sphyrna a hľadal som všetky možné knihy o potápaní v mori. Nebolo ich veľa. Ale tie čo sa dali nájsť v knižniciach, boli výborné. Preto mi priezvisko Haas utkvelo v pamäti. Keď som na hrade Bítov zistil, že jeho poslednými majiteľmi bol rod Haasovcov, bolo to ako by pri mne niekto turoval motor F 1-ky. Pozeral som ako Peter Pan na vílu Cililink. Neviem, či boli, alebo neboli rodinne spriaznení. Lásku k zvieratám mali spoločnú. Posledný vlastník hradu až trochu prehnanú.
Príbeh posledného Haasa, milovníka zvierat
Jiří Julius Haas (1876-1945)[2] je meno posledného súkromného majiteľa hradu Bítov. Hrad pôvodne kúpil v roku 1912 jeho otec Georg, pretože mu bol priznaný titul baróna. Dlho si ho neužil. Zomrel o dva roky neskôr. Jiří Július ako rakúsky dôstojník narukoval do Veľkej vojny. Pre nezhody s matkou sa na hrad vrátil až v roku 1921 ako 45 ročný. Okolím odstrkovaný, pôvodná česká šľachta naňho pozerala cez prsty, lebo šľachtický titul mal podľa nich kúpený, s matkou v konfliktoch, sa sám raz vyjadril: Čím víc poznávam lidi, tím raději mám zvířata. Napriek tomu mal šťastie. Po vzniku Československej republiky sa sám T.G. Masaryk zasadil o to, aby Haasom nebola znárodnená príliš veľká časť majetkov. Jiřího strýko, belgický barón Coppée, totiž v Spoločnosti národov hlasoval za vznik ČSR. Ani Druhá svetová vojna nebola priaznivým obdobím. Vďaka ochrane zo strany rodiny svojej matky, sa ako žid vyhol deportácii a opäť mu nebolo siahnuté na majetok. Spojencami mu ostávali prostí obyvatelia (medzi, ktorými mal nemálo mileniek, ženám a zvieratám bol naklonený od mladosti). Párkrát počas vojny na hrade hostil nemeckých dôstojníkov a ku koncu vojny partizánov a komunistov. Prišli s neradostnou správou. Barón Haas mal byť odsunutý do Rakúska, lebo v oslobodenom Československu nebolo preňho miesto.
69 ročný Haas sa po ich odchode prezliekol do slávnostnej uniformy C. a K. armády. Do jednej po polnoci posedel so svojou domácou. Poďakoval sa, rozlúčil sa a za dverami svojej izby sa zastrelil dvoma ranami z revolveru. Revolučný duch anarchie a skazy ovládol celý hrad. Kto mohol, ukradol a odniesol čo sa dalo. Zvieratá vypustili do prírody, niektoré pobrali domov a nemalú časť z nich postrielali. Hrad od roku 1949 sprístupnili verejnosti.
Neviem či Hans Haas a Jiří Haas boli príbuzensky spriaznení. Mnohé by tomu naznačovalo, ale pre toto rozprávanie, to nie je dôležité.
Z dejín hradu
Postavili ho na mieste veľkomoravského sídliska. V období přemyslovského štátu bol významným článkom obrannej reťaze v oblasti Podyjí. Počas vlády Přemysla Otakara I. sa stal centrom bítovského kraja, v roku 1233 ho dobyli Rakúšania, ale vzhľadom k strategicky významnej polohe, bol rýchlo obnovený. Zemepanský hrad v roku 1307 získali ako zálohu Lichtenburkové a od poslednej tretiny 16. storočia menil majiteľov ako na bežiacom páse. Georg Haas z Haasenfelsu, ktorý ho kúpil ako posledný, bol spolumajiteľom porcelánky v Slakove pri Karlových Varoch.
Pôvodne románsky hrad, prešiel výraznou gotikou úpravou a dnešnú podobu dostal v 2. tretine 19. storočia. To boli novogotické úpravy, ktoré sa netýkali len exteriéru. Reprezentačné sály boli bohato vyzdobené, na 1. poschodí otvorili najväčšiu tanečnú sálu, prízemie upravili ako salla terrena (záhradná sála), miestnosti doplnili romanticky ladené obrazy L. Schnorra z Carolsfeldu a K. Russe. V dnešnej expozíicii je osobitne zaujímavá zbierka vypchaných psov. Nie, že by som sa ako milovník psov z takéhoto pohľadu tešil, ale nájdete medzi nimi aj vymreté plemeno.
Mimochodom, Vranovská priehrada, ktorá dominuje hlbokým údoliam Jevišovickej pahorkatiny, bola dobudovaná v roku 1932.
Niečo málo k návšteve
Hrad je výborné dostupný. Pokiaľ cestujete autom. Na hrebeni kopca, pár sto metrov od hradu je parkovisko. K hradu vedie, alebo príjemná lesná cesta, alebo asfaltka. Nie je problém si vybrať.
Prehliadkové trasy na hrade sú rozdelené na niekoľko okruhov. Interiéry, tematické časti, hladomorňa a mučiareň. Ak si vôbec žiadny z nich nevyberiete, môžete sa pokojne poflákať po nádvorí a v záhrade.
Ideálne je skombinovať návštevu Bítova s návštevou zrúcaniny Cornštejn. V takom prípade odporúčam najskôr si pozrieť Cornštejn, prejsť cez bítovský most na druhú stranu údolia a navštíviť Bítov. Za týchto okolností sa nemusíte trápiť tým, že by ste na úzkom bítovskom moste museli dávať niekomu prednosť.
[1] https://www.deaws.cz/index.php?pgID=news&id=15&od=4
[2] V rozprávaní o českých dejinách zásadne používam pôvodné české mená, pretože sú nám blízke a zrozumiteľné
