Všetky názvy obcí na slovensko - moravskom pomedzí obsahujúce názov Uhorsko – Uhorský (správnejšie po českomoravsky Uhry – Uherský) hovoria, že sídlo leží v príhraničnom pásme. Či už šlo o hranice Uhorského a Českého kráľovstva, alebo Predlitavska – Zalitavska, čiže Rakúskej a Uhorskej monarchie. Uherčice, odkazujú na Uhorsko, ale nemajú s ním zhola nič spoločné. Ale s Talianskom, severným Talianskom, s Benátskom, s Toskánskom, s Lomabardiou, áno! Ak nie celá obec, tak hrad, zámok, kaštieľ, vidiecke sídlo dominujúce Uherčiciam určite áno.
Páčia sa mi arkády. Arkády sú oblúky preklenujúce medzery medzi stĺpmi alebo piliermi. Najčastejšie ich vídať v kostoloch, v kláštoroch (obyčajne tam vytvárajú dlhé chodby označované ako krížové), v palácoch, občas na hradoch, často na renesančných zámkoch, najmä v oblasti severného Talianska. Predstavte si nádvorie s veľkosťou len o málo menšou ako futbalové ihrisko z troch strán lemované arkádami. Moja duša spievala anjelský chorál. Nádherné, úžasné, estetické, výživné! To všetko som si užil úplnou náhodou. Vďaka odporúčaniu sprievodcu z hradu vo Vranove nad Dyjí sme sa zastavili v moravskej obci Uherčice. Pozrieť si tamojší zámok. Škoda, že tam s nami ten mladý muž nebol. Ďakoval by som mu a ďakoval. Toto mám naozaj rád.
Najskôr hrad, potom zámok
Samotná dedinka sa spomína už v roku 1312, ako vlastníctvo oslavanského kláštora. Hoci to nikto nepotvrdil, pravdepodobne v tomto čase tu vznikol gotický hrad, ktorý tvorí severné nárožie súčasného zámku. Niekedy medzi rokmi 1420 až 1437 (obdobie tzv. husitských vojen) bola dedina zničená a vyľudnená. Jan II. Krajíř z Krajku vyhodnotil situáciu ako nevhodnú pre rozvoj regiónu, obec znova vybudoval a vytvoril z nej centrum panstva rodu Krajířů. Jeho brat Václav (Heinrich Wenzel Kraig von Kraik-Mladonowic) pokročil o kúsok ďalej a v rokoch 1552 – 1554 prebudoval gotický hrádok na renesančný zámok. Napriek nemalej investícii a modernizačným stavebným úpravám, v krátkom čase zámok predal Volfu Štreinovi zo Švarcenavy. Ten v stavebných úpravách pokračovl, dokončil ich, ale až jeho syn Hanuš Volfart Štrejn. Vlastníci zmáku sa menili a menili, pre toto rozprávanie je zaujímavá Regina von Bechtold. Tejto dáme, v roku 1647, povolil osobne pápež Inocenc X. celebrovať sväté omše v priestoroch uherčického zámku.
Posledné väčšie stavebné zásahy na zámku sa udiali na prelome 17. a 18. storočia. Rod Heislerů z Heitersscheimu naplánoval barokovaú úpravu architektúry. Na konci radu boli Collaltovci a po nich už len pospolitý český a moravský pracujúci ľud. Zaujímavé je, že uherčický zámok prešiel už v polovici 70.-tych rokov 20. storočia do správy štátnej pamiatkovej starostlivosti, ale za národnú kultúrnu pamiatku ho vyhlásili až v roku 2001.
O pivovare, ktorý už nie je
Je to zaujímavosť, ktorá sa dnešných dní nedočkala. V roku 1628 sa v súpise itineráru zámku spomína pivovar. Jeho pivnice boli tak hlboké, že ich vytesali do skaly tvoriacej podložie hradu. Samotný pivovar údajne využíval vodu zo zámockého rybníka, hoci sa tento nachádzal mimo jeho areálu. V evidencii collaltovských priemyslových podnikov z roku 1904 sa pivovar už nespomína. Možno ho nahradil liehovar, ktorý svoju výrobu na zámku rozbehol v roku 1889.
Dnes
Zámok sa stal po roku 1948 vlastníctvom Československej republiky. Ľudovodemokratická diktatúra proletariátu z neho na krátky čas spravila ženský nápravno výchovný tábor, potom sídlo znojemskej pohraničnej stráže. Najskôr väznica, potom kasárne. Napriek tomu sa zachoval v juhovýchodnej časti francúzsky park a v severnej anglický park s romantizujúcimi stavbami.
Dnes je zámok v procese obnovy. Začala sa v roku 1996 a myslím si, že nebude hotová skôr ako o desať rokov. Netreba s na to pozerať prísnym okom a už vôbec nemusíme byť skeptickí pri plánoví návštevy. Stačí byť len máličko tolerantný a návštevu zámku si užijete. Najmä tí z vás, ktorí máte radi barokové a rokokové výtvarné umenie. Interiéry ukrývajú kvalitnú výzdobu z 18. a 19. storočia.
