Slepý vrch. Zvláštny názov, nerozumiem z čoho vznikol. Slepý vrch dnes je všetko, len nie slepý. Ponúka krásny výhľad na Trnavskú pahorkatinu. Zvykne na ňom fúkať a ani uprostred leta nebýva na jeho vrchole úmorne teplo a v zime býva zima, teda skutočná zima. Tú slepotu si s ním neviem spojiť. Dôležité je, že ponúka prekvapenie. Popri dobre zdokumentovaných keltských oppidách na Pohanskej, v Bratislave, či na liptovskom Havránku, ide pravdepodobne o najstaršie doposiaľ nájdené sídlisko z doby keltskej (správne by som mal napísať z doby laténskej) na Slovensku.
Kelti na Slovensku
Pred sto rokmi, by bolo rúhačstvom, prípadne hrozbou posmechu, hovoriť o Keltoch na Slovensku. Historici ich tu „nevideli“. Zmenilo sa to, upresnilo sa. Dnes sa hovorí o troch kultúrnych zónach Keltov v Karpatskej kotline a v juhovýchodných Alpách. Prvá leží v oblasti západného Slovenska, severné Zadunajsko a východné územie od ohybu Dunaja, stotožňuje sa s Bójmi. Druhú lokalizuje juhovýchodné Zadunajsko, Vojvodina a Slavónia, prisudzuje sa Skordiskom. Tretia, obsadená Tauriskami, zahŕňa územie Slovinska, Korutánska a asi aj Štajerska. „Naši“ Kelti prišli z juhu. Smerovali pozdĺž Dunaja do jadra Karpatskej kotliny. V období konca piateho a najmä v druhej polovici štvrtého storočia pred Kristom.
Kroj, svojská móda nosenia spôn, náramkov, nánožníkov (ozdoby nosené zásadne v pároch), samozrejme nové spoločenské zvyky, to všetko priniesla migračná vlna nových obyvateľov. Vďaka dlhému meču, kopiji a štítu sa bojovníci presadili proti starousadlíkom. V 2. storočí pr. Kr. začali Kelti budovať opevnené sídelné areály (oppidá). Sústredenie výroby a produkcie prinieslo výrazný nárast hlineného riadu, výrobkov zo železa, ale najmä nové formy výmeny a obchodu. Vláda rodovej aristokracie na čele s jedným potentátom sa menila na vládu oligarchie (tých čo mali v rukách „peniaze“). Rast vydržal asi do 1. storočia pred Kristom. Potom sa už prejavili problémy. Vnútorná rozdrobenosť (priveľa panovníkov), ataky germánskych kmeňov zo severu, dotieraví Rimania z juhu, expanzia Dákov z oblastí dnešného Rumunska a zvyšky keltského obyvateľstva prežili už len v hornatých územiach severného Slovenska (oblasť púchovskej kultúry).
O zlodejoch a o archeologickom výskume
Detektoristi sú ľudia, ktorí s detektorom hľadajú kovové predmety. Zvyčajne ukryté v zemi. Nočnou morou archeológov a pamiatkárov sú detektoristi, ktorí hľadajú „starožitnosti“. Starožitnosťami sa v 19. storočí označovali veci, ktoré dnes zákon o ochrane pamiatkového fondu pozná ako archeologické nálezy. Názov starožitnosti mi v tejto chvíli viac vyhovuje. Existuje totiž kategória detektoristov (a tí boli asi medzi nelegálnymi špecialistami na archeologický výskum, prví), ktorí sa sústreďujú na militárie. Výstroj a výzbroj vojakov z 1. a 2. svetovej vojny. Samozrejme aj na muníciu. Najlepšie nepoužitú, prípadne použitú a nevybuchnutú. Oni majú širšie publikum „fanúšikov“. Medzi nich patria pyrotechnici, zdravotníci, patológovia a hrobári. Predstaviteľov všetkých spomenutých profesií (hádam okrem prevádzkovateľov pohrebných služieb) dokážu poriadne naštvať. Špecialistov na pevnostné stavby v Malých Karpatoch dostávali do vývrtky od roku 1999. Niekedy v tom čase sa objavili správy, že na Slepom vrchu niekto kope. Kope, aby získal archeologické nálezy, ktoré sa dajú výborne speňažiť. Zdeněk Farkaš z Archeologického múzea SNM sa na hradisko dostal až v roku 2008. Výskumom potvrdil, že ide o najstaršie keltské hradisko na území dnešného Slovenska. Vzniklo v 5. storočí pr. Kr. Niečo málo sa zistilo aj o možnom násilnom zániku dvojpriestorového hradiska (malo vonkajšie a vnútorné opevnenie). V priestore vnútorného opevnenia bol nájdený neobvykle veľký počet kopijí, oštepov, šípov, mečov. Na jednom mieste navŕšené kosti a lebky ľudí. Možno také upratovanie po veľkom boji. Našli sa aj kováčske dielne, hutnícke dielne, výrobne šperkov, zbytky drahých kovov, asi práve pre existenciu užšie zameranej výroby sa hradisko stalo lákavým a „skonzumovaným“ sústom. Hodnotu nálezov ocenil aj Karol Pieta, záchranca iného keltského hradiska, Havránka na Liptovskej Mare, ktorý sa k nim vyjadril: Nádherným dokladom vyspelého včasnokeltského umenia sú bronzové spony, ktoré sa viažu na keltskú mytológiu a zobrazujú bájne bytosti.[1]
Ako na Slepý vrch
Najjednoduchšie je to z Horných Orešan. Občianske združenie Hradiská vyznačilo náučný chodník od Miestneho úradu v Horných Orešanoch až po Slepý vrch. Ten sa od Orešanského sedla nachádza mimo turisticky značených trás. Nepredstavuje to žiaden problém, ani navigačný problém hroziaci možnosťou poblúdenia. Je na zváženie, ak prídete autom a spravíte si výlet len hradisko, či auto necháte pri Miestnom úrade, alebo budete pokračovať po asfaltovej ceste na parkovisko určené pre hráčov paintballu. Ušetríte tak asi 15 minút pešej chôdze. Výstup do sedla nie je dlhý, len je trochu namáhavý. Nie až tak, že by ho nezvládli aj deti staršie ako 6 rokov. Zo sedla na Slepý vrch je to príjemná prechádza s krásnymi výhľadmi do doliny okolo Lošonca. Celá cesta trvá asi 90 minút.
