Ani neviem, ako sa správne vyslovuje meno Tematín. Po slovensky by to malo byť čosi ako „Ťemaťín“. Ibaže takto som ho ešte nikdy nepočul označiť. Ba, možno aj áno, ale toľko stredoslovákov na jednom mieste, som už veruže dávno nestretol, aby, že ho takto onakô označili. Keďže je blízko Piešťan, mohlo by to znieť ako T(T)ematýn (dvojité T je na začiatku, aby ste ho náhodou nezmäkčili!). Som Bratislavčan, aj ja teda inklinujem skôr k takej menej drsnej, ale tvrdej forme výslovnosti Tematín (menej tvrdá forma hovorí, že na konci by menej výrazné tvrdé „t“ už mohlo byť – také trošinku mäkšie).
Bercsényi z hradu Tematín
Po bitke pri Romhányi /22. januára 1710/ Rákocziho vojsko sa celkom rozpadlo a aj vodcovia videli, že ich zámery úplne stroskotali. Dohodli sa, že sa zhromaždia v Poľsku, ale pred tým sa každý ešte poponáhľa domov, aby si odtiaľ pobral, čo len bude môcť. Bercsényi prišiel na Tematín, dúfajúc, že sa odtiaľ dostane dolu do Brunoviec pri Váhu, do svojho obľúbeného kaštieľa, veď na okolí nebolo o cisárskom vojsku ani chyrovať. Lenže už na druhý deň dostal lístok tohto znenia: „Gróf Bercsényi nech zaraz ujde, lebo ešte dnes v noci napadnú cisárski jeho majetky, aby ho chytili živého či mŕtveho. Všetky cesty sú obsadené, záchrana je možná už len cez vrchy.“ V takejto situácii nedalo sa, pravda, váhať ani vyberať, hoci útek cez strmé vrchy bol veľmi obťažný, lebo gróf bol kurpulentnej postavy a mal ľahšiu ranu na hlave, ktorá sa práve len začala hojiť. Bolo teda náramne dôležité odviesť prenasledovateľov na falošnú stopu a utečencovi umožniť náskok. Dobrou radou prispel istý Francúz, ktorý bol v Bercsényiho službách. Podľa jeho plánu Bercsényi sa zaraz vybral na hrad a popripravoval všetko na úpornú obranu. Za tmy však preoblečený odišiel z hradu v sprievode jediného sluhu, ktorý poznal chodníčky, zatiaľ čo iný z najoddanejších prevzal Bercsényiho úlohu. Tak ako oznamoval lístok, priblížil sa v noci neveľký prápor cisárskeho vojska k Brunovciam a keď sa presvedčil, že Bercsényiho tam niet, pobral sa na Tematín. Tam boli prichystaní na najtuhší odpor a keďže sa cisársky kapitán necítil dosť silný na taký boj, oznámil po rýchlom kuriérovi svojmu veliteľovi, že sa Bercsényi na Tematíne opevnil a ako sa zdá, je rozhodnutý brániť sa do krajnosti. Bez meškania došla posila s delami a všetkými potrebami na obliehanie. No len čo sa na obliehanie prichystali, už posádka hradu žiadala kapituláciu, ak ich do troch dní Rákóczi neoslobodí. Cisárski na podmienku pristali, lebo vedeli, že nablízku niet Rákócziho vojska, a keď lehota vypršala, s jasotom vtiahli do hradu, vytiahli domnelého Bercsényiho spoza kade, naložili hneď na voz a urýchlene odviezli do Prešporka. Zatiaľ čo na radu Francúza preoblečeného domnelého Bercsényiho odvážali ako zajatca, skutočný sa boril s nespočitateľnými námahami, ťažkosťami a nebezpečenstvami, ktoré sa zdali pre jeho ťažké a na túto námahu nezvyknuté telo zdvojnásobené, ba skoro až neprekonateľné. Po mnohých dobrodružstvách, v ktorých ho zachránila iba duchaprítomnosť a sprievodcova vernosť, chýbalo mu už len niekoľko krokov do ochranného Poľska, keď sa ráno ozvalo znezrady z krovia hromovým hlasom: „Stoj!“ A oboch pútnikov obkľúčilo zo dvadsať divých postáv. V mihu tasili zbrane, ale rovnako rýchle zvolal vodca bandy: „Či to nie je preoblečený gróf Bercsényi?“ – „Áno, ja som to,“ odpovedal Bercsényi, „no živého ma nedostanete.“ – „O tom ani reči, drahý vojvodca, ste medzi priateľmi, ktorí sú vám telom i dušou k službám, rozkazujte im.“ A s údivom dozvedel sa od zbojníkov, že neraz bojovali pod jeho velením v tuhom boji, ale po poslednej porážke sa rozpŕchli a teraz žijú už len zo dňa na deň. A keď sa aj oni dozvedeli o jeho nešťastí, ako horko ťažko utiekol až sem, i že sa od vysilenia už ledva vládze ďalej vliecť, ponúkli mu, aby si oddýchol v jaskyni, kde mali ukrytú korisť, potom ho odprevadili až do Poľska a tak sa zachránil.
Toto je príbeh jedného z pánov hradu Tematín, tak ako ho zachytil Alojz Mednyanský v cestopise Malebná cesta dolu Váhom (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007). Na začiatku spomenutá obec Romhány je v Maďarsku v Novohradskej župe. V roku 1837 v nej pôsobil Ľudovít Štúr ako vychovávateľ v rodine bývalého poslanca snemu Jána Prónayho.
Z dejín hradu
Písomne je doložený až v roku 1270, podľa všetkého vznikol skôr, pravdepodobne po tatárskom vpáde (1242) a spolu s Trenčínom, Beckovom a Čachticami zabezpečoval ochranu severozápadných hraničných priesmykov Uhorska. Skoro dvesto rokov od 13. storočia býval kráľovským majetkom. Kráľ Ľudovít I. ho v roku 1368 daroval. Problém je v tom komu? Autorky E. Križanová, B. Puškárová vo svojej knihe Hrady, zámky a kaštiele na Slovensku z r.1990 píšu, že svojmu čašníkovi Mikulášovi a jeho bratom za záslužnú bojovú činnosť v neapolskom ťažení. Ľudovít Janota v Slovenských hradoch z roku 1935 tvrdí, že obdarovaným sa stal Vavro Tóth. V 15. storočí, v čase keď jeho majiteľmi bol rod Ujlakiovcov, na hrade pribudol gotický palác a za čias Thurzovcov (od r. 1524) predhradie a dvojicou bášt zabezpečujúcich vstup do hradu. Vďaka vymretiu rodu posledne menovaných majiteľov, sa na Tematín nasťahovali Berčéniovci a už spomínaný hlavný veliteľ povstaleckých vojsk Františka II. Rákocziho, pán Mikuláš, sa tu aj narodil. V roku 1710 cisárske vojsko hrad dobylo a zbúralo.
Drak v pivnici
Jeden z hradných pánov patril k ľudomilom veľmi slušne sa správajúcim k svojim poddaným. Dokonca mali povolenú voľnú konzumáciu alkoholických nápojov, len vyvádzať príliš nesmeli. Stalo sa, že jeden sluha to prehnal a skončil zatvorený v pivnici starého hradného pivovaru. Podľa všetkého si príliš ani neužil svojho opojenia pretože netrvalo dlho a bol počuť zúfalý krik. Tí, čo nevideli a len strážili opilca mali za to, že ich väzeň len žartuje. Ráno sa veci objasnili. Sluha zmizol. A v pivnici bola obrovská jama. Podozrenie padlo na návštevu draka. Hradný pán nakázal na noc do pivnice zavrieť ovcu. Ráno po ovci nebolo ani stopy. Na ďalšiu noc prichystali opäť ovcu tento krát už s dômyselnou železnou pascou. Múdry nápad, pretože ďalší deň v pivnici ovca síce nebola, ale drak áno. S dvoma pármi volov ho vyvliekli na hradné nádvorie, kde neľutujúc jeho postavenie ojedinelého živočíšneho druhu, tohto k smrti ubili.
Hrad dnes
Aký je Tematín? Baňatučký. Taký kyprý. Oblý, ako pozadie veľmi, veľmi, veľmi veľkej pani, ktorá si práve sadla do trávy. Tematín samozrejme nie je vôbec veľký (ale ani malý), ale oblúčikov a tvarov valcu podobných má toľko ako formička na vianočné pečivo. Je to milé a osobité. Na Tematíne som bol po prvý krát asi v roku 2002. V obrovskom množstve náletovej zelene a napadanej sute, ako tak čnela do výšky delová bašta. Dnes je to hrad ako sa patrí. Na hrebeni hôr, s lúkou, ktorá ponúka miesto pre rytierske zápasy, rovnako ako pre podhradskú osadu, s vysokými múrmi, surovými skalami, s romantikou ako z povestí o drakoch 😊
