Túžba

Prázdnym kostolom sa ozýval iba tlkot jej srdca.
Sviečky ožarovali oltár svojou nebeskou žiarou,
prach sa pomaly usadzoval na sochách a laviciach,
iba oltár zostal nedotknutý.
Hmlové šero dopĺňala búrka, ktorá zúrila tam vonku.
Starý organ ticho stál na svojom dávnom mieste.
Žena iba nemo sedela v lavici a načúvala tichu,
ktoré jej bilo do uší.
Rozmýšľala nad údelom biednych, žijúcich na tejto zemi
a nad osudom tých, ktorí prekročili bránu prachu,
opustili milénium krutosti, predišli nás do nového sveta
a sú čistý ako obetný stôl na ktorý hľadela.
Tlkot srdca bol čoraz silnejší i prenikavejší.
Každé zákutie starého kostola dýchalo temnou históriou,
skepsou národov, vekom diabla
a strachom na blížiace sa spomienky.
Chladný chrámový opar jej hladil tvár
a zotieral slzy stekajúce z očí.
Šero, ba až tma kostolného priestoru jej kládli
stále nové a nové otázky o zmysle života,
o zmysle jej nekončiaceho utrpenia
a pokoj vládnuci v chráme bol pre ňu len zdanlivý.
Bola tam tak opustená, tak sama, bez ľudí,
že hlasy duchov ju volali k sebe,
kríž jej prirástol k telu a tajomné postavy ju sledovali
spoza Ukrižovaného.
Beznádej, s ktorou sa nevedela vysporiadať
ju hnala a otvárala jej nové a nové možnosti:
vykonať ten starobylý vojenský rituál - porážku tela,
a ukoristiť si miesto na opačnom konci sveta.
Prežila toho nespočetne veľa, bola už stará
a jej vnútro bolo ničené
požiadavkami tejto doby,
doby hriechu, tuhnúceho v dušiach inkvizítorov.
Mala pocit, že mŕtvy kantor jej hrá na pohrebe
a davy smútiacich netušia, že kráča k svetlej žiare.
Videla tiene záhrobia, ktoré sa mihli
v tých najskrytejších zákutiach chrámu Stvoriteľa.
I čakala kedy príde ten pravý čas.
On jediný ju môže zbaviť beznádeje a depresie
vriacej v studni života.
Dostala ponuku uhasiť ju.
Dlho premýšľala, dlho plakala nad svojím osudom.
Verila...
Verila, že existuje nádej pre zničených, pre hrobku mesta.
Umierala.
Hynula sama v tichom, pustom kostole bez povšimnutia ľudí,
ktorí ju odsúdili pre jej chorobu.
Videli ju iba vyvolení, bola jedinečná, bola krásna
a predsa ju telo ohavilo.
Mala nádej v inom svete a vytrvalo čakala.
„Ako je skrze človeka smrť,
tak je skrze človeka
aj zmŕtvychvstanie.
Veď ako všetci umierajú v Adamovi,
tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“
zostávali nedočítané riadky v Písme, ktoré mala pred sebou.
Spadla na kolená k zemi.
Konečne skončilo to trápenie!
V prázdnom kostole nastalo ticho.

Tlkot srdca prestal a sviečky dohoreli.
Potupa a trápenie sa pominuli.
Búrka ustala,
organ zahral svoju poslednú tichú pieseň
a telo sa uložilo k večnému spánku.