reklama

Podkrovný byt

“Nečakajme, že ten, koho ľúbime sa bude podobať nášmu ideálu, ale naopak ideál prispôsobme tomu, koho ľúbime.” MAUROIS

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

“Prosím si jednu fľašu červeného” povedala som barmanovi a sadla si za starý rozheganý stôl.

Celá krčma pôsobila staro a špinavo. A samozrejme aj jej osadenstvo. Viem si predstaviť pohľady mojich známych na týchto ľudí a počujem ich poznámku “ľudia v našom postavení tu nemajú čo hľadať!” Ale mne išlo len o jedno, kúpiť si víno a ísť čo najrýchlejšie preč. “Nesadaj si za dvadsaťjednotku, nevieš že to prináša nešťastie keď ja sedím za dvadsiatkou?” Pozrela som sa na opitého chlapa čo sedel za barom a nechápala o čom rozpráva. Jeho tvár vyzerala staro a škaredo a bolo z neho cítiť len chlast a cigáry. Jeho nepríjemný pohľad vo mne vyvolal strach a tak som rýchlo zobrala fľašu, zaplatila a išla preč. Stále som mala pocit, že ma niekto prenásleduje. Vonku začalo riadne pršať a tak som utekala schovať sa do výklenku vedľajšej bytovky. Úplne som sa pritisla k dverám a triasla sa od zimy a strachu. “Hej ty, nieje tam schovaná nejaká ženská?” Ten muž sa na mňa nechápavo pozrel a ja som mu naznačila aby ma starému opilcovi neprezradil. Muž, ktorý bol v tej chvíli môj ZÁCHRANCA, si ma premeral od hlavy až po päty a odpovedal “nie nikto tu nieje.” Bol vysoký, silná a pevná postava. Krátke mierne vlnité vlasy, ktoré boli premočené od hustého dažďa a modré oči, v ktorých mal nevinný ale zároveň mužný výraz. Nebol to typ muža “extra príťažlivý” ale niečo ma k nemu za tých pár sekund priťahovalo. Možno to bolo tým ako sa mňa pozeral alebo tým, že som už dlho bola sama. Neviem, ale bolo to silné a zároveň príjemné. Pustil ma dnu do vchodu. Ďakovala som mu, že ma neprezradil. Bez slova ma viedol ani som nevedela kam a ja tiež boz slova a s úplnou dôverou som ho následovala. Zaviedol ma do bytu, podkrovného bytu akoby to bola jeho skrýša. Bol dosť tmavý a pochmúrny a boli tam len staré veci, ktoré už asi nikto nepotreboval. Vyzliekla som si mokrý kabát a v tom sa rozleteli dvere. “Nemysli si, že sa mi schováš!” “Choď preč! Čo tu robíš?” Kričala som a zmätene pozerala raz na starého opilca a raz na môjo záchrancu v nádeji že mi pomôže. “Chcem peniaze, daj mi ich!” S roztrasenou rukou som vytiahla z vrecka par tisícok a nejaké drobné. Dala som mu ich. “Na tu máš: Zober si ich a daj mi už pokoj.” Vzal peniaze zo stola a odišiel s vysmiatou tvárou a s peniazmi v ruke. “Prečo si mu dala tie peniaze?” “Aby mi dal konečne pokoj.” Môj záchranca stále na mňa nechápavo pozeral akoby mal v hlave veľa otázok. Kto je ten opilec? Prečo mu dala peniaze? Odkiaľ má toľko peňazí? A kto je vlastne táto žena?…

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ale tieto otázky zostali len v jeho hlave a ja som bola rada že ich nevyslovil, že som nemusela nič vysvetľovať.

"Pozri tu je kúpeľňa, čistý uterák a posteľ v ktorej sa môžeš vyspať.” Ukázal na posteľ jemne sa usmia a odišiel.

Naše ruky hladeli a dráždili telo toho druhého. Nepotrebovali sme si nič povedať a vycítili sme po čom túžime, dokonalá súhra dvoch tiel. Páčilo sa mi to a zároveň som sa bála, uvedomovala som si že by to nemalo zájsť ďalej.

“Vstávaj asi budeš hladná.” Otvorila som oči a rozmýšľala kde to som. Pri pohlade na záchrancu v trenkách s polonahým úžasným telom a chlapčenským úsmevom som sa začala rozpamätávať čo sa včera stalo. Už konečne prestalo pršať a do bytu sa predierali lúče slnka. Až teraz som si všimla čo tam všetko bolo. Starý veľký stôl v stred izby, na ktorom bol veľký háčkovaný obruz, taký ako robia staré mamy. Veľká drevená posteľ, v ktorej som ležala a “snivala” asi ten najkrajší sen s mojim záchrancom. Staré, ale zároveň krásne drevené skrine, určite ručná práca a veľký klavír. Bol to asi nábytok, ktorý ľudia povyhadzovali lebo si neuvedomovali jeho krásu.ta, chcela som tu ostať a chcela som ho ešte uvidieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podal mi tácku plnú jedla s čerstvou kávou a pomarančovým džusom akokeby vedel, že ho mám najradšej. Od prvého momentu nášho stretnutia som vedela, že nieje nejaký boháč a že na chleba si musí riadne a sám zarobiť. Uvedomila som si, že on asi ešte nejedol, len aby to dal mne. “Poď ľahni si ku mne a tiež sa najedz.” najedli sme sa a potom musel odísť. Tak som celý deň uvažovala nad tým čo urobím. Nemala som odvahu odísť z tohto miesta. Tak strašne som tu chcela ostať, v tomto byte, ktorý mi pripadal zozačiatku tmavý a smutný ale neskôr akoby lúče slnka mi ukázal jeho krajšiu pravú tvár. Jeho krásy, jeho hystóriu ktorá bola ukrytá v jeho stenách. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zostať tam so všetkými ľudmi, ktorých milujem…Byt bol prázdny, bola ta tma a ja som sedela vo vani a počúvala ticho. Voda už bola pomaly studená keď sa z tmavého ticha ozval jeho hlas “môžem ti umyť chrbát?” Bola som rada, pretože som už nebola tak sama. “Áno, môžeš.” A pritiahla ho k sebe. Cítila som teplo jeho rúk. Pobozkaj ma! Hovorila som si v duchu. Pobozkal ma. Jemne prešiel cez môj chrbát, krk a k mojim ústam a ja som mu to vášnivo opätovala.

“Doniesol som ti noviny, aha pozri na titulke je fotka ženy. Niekoho mi pripomína, nie si to náhodou ty?” Povedal vyčítavo a hodil mi noviny. Pozrela som sa na fotku a potichu s ním súhlasila “Áno som to ja.” Chcela som mu to vysvetliť, ale nepustil ma k slovu. Len ma obsypal výčitkami. “Prečo si mi to nepovedala? Len si sa potrebovala so mnou zahrať? To sú tie vrtochy zbohatlíkov? Ako si mohla pretvarovať sa? Odiď!”

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Len som zostala stáť s otvorenými ústami a naštvaná. Naňho, pretože ani nevedel o čo ide a kto som. A hlavne na seba. Chcela som mu to všetko vykričať, ale nemalo to zmysel. Ešte sa raz na mňa pozrel a odišiel. Zmierila som sa s tým, že musím odísť aj ja. A navždy. Ešte som zbadala fľašu červeného na stole, ktorú som ani neotvorila. Tak strašne som chcela ostať v jeho objatí…

Už bez ďalšieho rozmýšlania, čo ďalej a čakania na môjho záchrancu, som zobrala usušený kabát. Ešte raz sa poobzerala a nadýchala vône minulej noci a našich tiel a zamkla dvere. Dúfala som, že sa vráti, že ma nenechá odísť. V nádeji, že to bude počuť a že ma bude chcieť zastaviť som pustila na zem kľúč.

A predca.

Z tmavého ticha sa ozval hlas a zacítila som teplo jeho rúk…

Michaela Lúčanová

Michaela Lúčanová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Kto som? Žena. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu