Free Hugs alebo Pocity na celý život

Dovtedy som o podobnej kampani nepočula, nevedela som, že je to celosvetová záležitosť a nevedela som ani, že na to stačí zohnať kus kartónu, fixku, odvahu a vhodného sparingpartnera. Tým mojím bol hlavne kamarát Peter, ktorý mi celé toto dianie priblížil krásnymi slovami a úžasným videom, na konci ktorého som sa rozpakala. Mladá žena, chodiaca po námestí, ponúkala ľuďom úplne jednoduchú vec. Objatie. Niektorí ho opätovali rozpačito, so zovretými dlaňami, nedôverčivo a chladne. Iní, naopak, s radosťou, iskrou v očiach a obrovskou energiou. V oboch prípadoch to končilo úsmevom a niečím novým, doposiaľ nepoznaným. Že i cudzí ľudia, zväčša sa ponáhľajúci, zaneprázdnení a so zachmúrenou tvárou, sa na pár sekúnd stanú bližšími. Odhalia svoju podstatu, zakutranú kdesi medzi trvalými bankovými príkazmi, nenavarenou večerou a deťmi, ktoré si sami určite domácu úlohu neurobili a tú guľu z matiky si zajtra neopravia. Tváre mnohých takýchto ľudí rozžiarilo objatie od cudzieho človeka. Chvíľka blízkosti, ktorú často nie sme schopní venovať ani tým najbližším. Mladá objímajúca žena pôsobila neskutočne vyrovnane a pokojne. Rovnako pokojne sa vybrala i za bezdomovcom, ktorý si akurát rozkladal na lavičke nejaké svoje imanie. Keď ju zbadal a na jej tabuli si prečítal slová OBJATIE ZADARMO, zatváril sa prekvapene, no s radosťou ho prijal. Ktovie, ako dlho nezažil ten pocit... Okamih trval pár sekúnd, ale čo zanechal, je určite na celý život. Bezdomovec sa rozplakal. A ja pri pozeraní videa tiež. V tom momente mi bolo jasné, že to chcem zažiť i ja.Slovo dalo slovo, a hoci som si musela pár mesiacov počkať, tá chvíľa prišla. Vezúc sa v aute s Peťom a dvomi ďalšími free hugs kamarátkami som rozmýšľala, aké to bude. Nevedela som, no cítila, že mi to dá do života veľa. Dalo. V základe som sa presvedčila, že ľudia nezabudli, že sú ľuďmi. Len sú akoby priveľmi naobliekaní do problémov, svojich záležitostí, bolestí a neraz nezmyselného stresu. Z tohto oblečenia sa stala akoby nepriestrelná vesta, spod ktorej sa pocity dolujú ťažko. Ide to, ako sa vraví, ako v lete na saniach. A keď sa nejaký pocit prederie na verejnosť, ľudia sa hanbia... Pripadá mi to choré. Veď sme ľudia, nie stroje! Stretli sme viac takýchto hanblivcov, no i takých, ktorí mali srdce na dlani. Nezabudnuteľný bol asi dvanásťročný pehavý chlapec. Kráčal v hlúčiku spolužiačiek, s batohom na chrbte a objatiu zadarmo sa smial. Lebo sa smiali i ony. V jeho pohľade som však videla, že ho to zaujalo, že je to len pretvárka, akože aby bol macher. Už bol obďaleč, keď zrazu spomalil, hodil batoh jednej z tých "teen" slečien a rozbehol sa za mnou. Normálne som neverila:) Objal ma tak silno a prudko, že som skoro spadla. Cítila som, ako žiarim a ten chlapec sa usmieval od ucha k uchu. Bolo to také jeho i naše malé víťazstvo. Čerešničkou bolo, keď si nás celá tá skupinka počkala na druhej strane námestia a objatie chceli i všetky tie dievčatá...Ďalším krásnym momentom bolo, keď na nás zareagovali dve staršie panie a s úsmevom sa na nás doslova vrútili so slovami, že toto sa dnes len tak nevidí, že je to krásne a spravili sme im Vianoce už pred Vianocami:) Dve starenky objatie taktiež prijali s obrovským prekvapením, no vzápätí s takým odovzdaním a dôverou, že to neviem ani popísať. Rozžiarili sa im tváre a jedna si dala dolu rukavičku, aby nám popriala veľa šťastia a zdravia. Stará škola:) To gesto si naveky zapamätám. Potom mi začala rozprávať, čo práve nakúpila synovi a že bola u lekára:)Objali sme veľa detí, školákov, mladých i starších ľudí. Veľa ľudí nás ignorovalo a tvárilo sa, že nás nevidia. Jeden chlapec nás obvinil, že to je úchylné... Čo už. Práve jemu by to objatie zjavne prospelo.Kráčali sme uličkami trenčianskeho námestia, striedali si tabule i kameru a mrzli. Batéria podľahla tej zime ako prvá a už po dvadsiatich minútach sme naše dobrodružstvo nemali čím zvečniť. Vôbec mi to nevadilo, o to viac som si vychutnávala každú minútu. A asi to tak i malo byť, lebo to najkrajšie som si uchovala sama v sebe. Je to v mojom súkromnom srdcovom archíve uložené v časti TOP. Oproti mne kráčala osamelá žena v stredných rokoch. Mala smutný pohľad, taký neprítomný. Myslela som si, že tá si nás absolútne nevšimne, že je priveľmi pohrúžená do svojich záležitostí. Stretli sa nám pohľady a ani neviem ako, bez slova roztiahla ruky. To objatie bolo dlhé, pevné a dojemné. Najskôr sa rozplakala ona, o chvíľu i ja... Ani neviem prečo. Tým objatím sa akoby otvoril ventil pocitom, ktoré v sebe dusila a na chvíľu som ich cítila i ja. Poďakovala mi. Potichu a cez slzy povedala, že presne toto potrebovala. Cudzia žena cudzej žene. No v tej chvíli sme si boli tak veľmi blízke... Uplakaná a šťastná som sa otočila k ostatným. Baby sa usmievali a Peťo bol, myslím, pyšný. Že som dosiahla to, čo som chcela, pocítila, čo som chcela cítiť. Nezainteresovanému človeku sa to možno nebude zdať ničím svetoborným, ale ja som si odniesla veľa. Mimochodom, i nádchu, lebo bola fakt zima:)Toto je moje malé Free hug. Objímam ním každého, kto tieto riadky prečítal a posielam aspoň štipku toho, čo to prináša naozaj. Nie je úchylné prejaviť, že sme ľudia. Nehanbime sa za to. Naopak, aspoň blízkym povedzme, že ich ľúbime a potrebujeme. Ostatným dajme najavo, že nie sú sami, v prípade potreby sme tu pre nich a v prípade nepotreby ich tiež máme radi:) Pekný deň.