Nevinné detské oči...

Bola som na brigáde, kde som trávila celý deň od 09:00 do 19:00. Vonku bol opäť jeden s tých neuveriľne horúcich dní, ktoré nás pred nedávnom postretli... Keď som sa ponáhľala na MHD, aby som nemusela ísť cez celé mesto domov peši, na zastávke som stretla bývalú študentku mojej maminy. Bola tam pravdepodobne so svojím manželom, keďže pri nich bolo odhadujem troj-štvor ročné dievčatko... Bolo veľmi milé:)))

Samozrejme sme sa s tou dotyčnou dali hneď do reči: Také typické "dospelácke otázky"" Kde robíš, ako sa Ti darí, čo mamina a čo škola atď... Pre mňa v tom momente absolútne nepodstatné veci... Pretože som bola hrozne unavená a nemala som chuť na takéto reči... Ale samozrejme som odpovedala. Ale popri tom som si všimla ako po mne to malé dievčatko pokukuje. Rodičia ju neustále napomínali, aj keď podľa mňa nerobila nič zlé...Ale ja som mala hneď na tvári úsmev, pretože sa na mňa tak potmehúcky usmievala. Keď sa už konečne odvážila sa ma niečo opýtať, tak samozrejme to bolo: Ako sa volám, a kde bývam a také typické "detské otázky" :)))

Po meškaní nám už konečne prišla mestská. Ja som išla ako prvá A sadla som si na prázdne dvoj sedadlo, no a dievčatko si samozrejme sadlo ku mne :))) Čo ma veľmi potešilo. Dievčatko bolo veľmi slušné a milé. Jeho rodičia si sadli hneď za nás. Pýtala si od otca vodu: "ocinko dáš mi prosííím Ťa vodičku???" Keď si to už konečne všimol, tak jej to strčil do ruky , bez toho, aby sa pozrel, či to má to bezbranné dieťa otvorené, aleko, či jej treba s niečím pomôcť... Celou cestou to dieťa ignorovali a vôbec ich nezaujímalo, čo sa s ním deje. My sme sa porozprávali, kam idem, čo robím atď... Všetky tie typické "dospelácke otázky", ale s detským pohľadom:))) po chvíľke sa dievčatko opýtalo svojej mamičky, či pôjdeme ku Lucke :)) Akože ku mne he :))) Ja som sa naozaj prekvapila, že po 5 minútovom rozhovore chcela ísť ku mne :))). Ale oni vystupovali o zastávku skôr ako ja. A keď sa jej to pokúšala jej mamka vysvetliť, tak to bolo teda bordelu v tom autobude :)))

Ale nakoniec keď už mali vystúpiť, tak to malé bezbranné dievčatko sa ma tak silno chytilo tými maličkými rúčkamia nechcelo ma za žiadnych okolností pustiť :))) Pre mňa to bolo také krásne gesto :))) A potom s tými veľkými slzyčkami v očiach mi ešte dlho kývala z chodníka, kde vystúpili...

Aj keď som bola neviem ako unavená, mala som pocit akoby ma to dieťa nabilo na možno ďalších 10 hodím práce:)))