Môže učiteľ zmeniť Tvoj život???

Táto otázka znie asi pre dosť veľa študentov ako úplne absurdná vec. Ale ja sa nebojím povedať, že mne sa to stalo. Nikdy som nič nemala proti učiteľom, aj keď každý z nás dobre vie, že ak to ten daný človek nerobí s láskou, tak to naozaj nemá význam... A o tom ma práve presvedčila moja triedna profesorka zo strednej školy. Píšem o tom síce až teraz keď som už dávno na výške, ale to v danom momente vôbec nie je dôležité... No keď si teraz spomeniem, že ako to všetko začalo, tak mám úsmev na tvári, pretože som túto profesorku na začiatku vôbec nemala rada. A hneď aj pochopíte prečo : ) jej hlavná pracovná náplň bola naučiť nás Matematiku a Chémiu. Matiku som mala vždy naozaj rada, na strednej škole to bol dokonca môj druhý najobľúbenejší predmet - hneď po Dejinách umenia, ale Chémia - no uznajte to nie je nič pre hlavy študentov : ) Aj keď som to vždy nejako uharala na tú jednotku, aj keď asi s veľkou jej pomocou : ) Hneď od začiatku mi nejako nesadla – proste sa nám chcela veľmi „páčiť“, alebo ako by som to nazvala a mne to neuveriteľne vadilo... (Ale už som si častejšie všimla, že ľudia, ktorí na mňa na prvý dojem pôsobia zvláštne, sú nakoniec moje zlatíčka...) A tak to veru bolo aj u nej. Raz som sa nejako ocitla u nej, už si na to ani veľmi nespomínam ako to bolo. Asi u nej bola moja mamka na návšteve, keďže aj ona učila a asi sme na moment ostali v obývačke samé... Vtedy to bola pre mňa veľmi trápna situácia - no uznajte::: byť u svojej triednej profesorky doma a ešte k tomu samé dve : )... Veľmi do reči mi veru nebolo. Tak ona len tak okrajovo medzi rečou spomenula, že ak by som mala s čímkoľvek a kedykoľvek problém, tak že za ňou môžem prísť. Ja som na to samozrejme hneď zabudla. Veď kto by už len chodil za svojou učiteľkou : )))No, ale po čase sa situácia naozaj zmenila. Raz už ani neviem prečo som bola veľmi smutná. Tak som si povedala, že prečo by som to nevyskúšala a nešla za ňou - to už bolo v druhom ročníku :) Bývala naozaj kúsok od internátu, tak som to išla skúsiť a zazvonila som u nej na bráničku. Ona vyšla von a ja som naozaj nemala slov, len slzy v očiach... Myslím, že už bola jeseň, tak si išla po kabát a išli sme sa prejsť. Samozrejme, že som jej nepovedala, čo ma trápi a teraz už vlastne ani neviem, čo to vtedy bolo, ale vtedy sa naozaj prelomili ľady : ))) Od vtedy mi naozaj pomáha ako môže. Venovala mi toľko času a energie, že jej mám byť naozaj za čo vďačná... Naučila ma nie len matematiku, ale mnoho ďalších vecí, ktoré so školou nemajú vôbec nič spoločné... Ale jediné, čo je na tom všetko dôležité je to, že to robí s láskou. Do školy ide s láskou a nie s pocitom, že ju dnes zase naštvú tí nedospelí výrastkovia, ktorí zase fajčia pred školou a zase si neurobili domácu úlohu atď... A vôbec sa nebojím povedať, že zmenila môj život... Za čo jej budem do konca života vďačná : )))PS: ...„ĎAKUJEM“...